Keď som bola malá, mama mi vravievala, aby som nebola taká „negatívna“, lebo vraj ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí. Celkom som vtedy nevedela, ako to myslí, ten negativizmus.

Krása sochy, ktorú dokáže vnímať oko, krása hudby, ktorú dokáže vnímať ucho, krása jedla, ktorú dokáže vnímať jazyk spolu s nosom, to všetko sú naozaj skvelé veci. Ale čo je to v porovnaní s krásou poškrabkania, ktoré dokáže vnímať chrbát?

V pravekom kmeni Jagalov sa traduje legenda, podľa ktorej mladý lovec zachráni kmeň pred otroctvom a následne získa srdce tajomného dievčaťa s modrými očami.

„Keď ťa to zas chytí, poklepkaj si prstami po temene hlavy, smerom odzadu dopredu,“ povedala mi jedna liečiteľka na moju trúfalú a

Všetkým doma už leziem na nervy s rečičkami o Nepále, ale pritom som sama v tom zhone takmer zabudla, prečo ho mám vlastne rada. Pretože:

Neviem, čo presne spôsobuje, že niektorí ľudia majú väčšie sklony k úrazom ako iní. Sú takí šťastlivci, ktorí si za celý život raz rozbijú koleno, aj to v detstve na bicykli, a sú takí, ktorých keď zbadáte so sadrou na ruke, už sa ani nič nepýtate a rovno sa začnete smiať.

Skúste si na chvíľu zavrieť oči... Zrazu vás nečakane pohltí tma. Svet zvukov a

Ľudia si v rámci jazyka vytvorili zvláštnu vec. Nadávky. Vymysleli niečo, čo si vzápätí zakázali. Jedna vec je nadávať niekomu. To beriem.

Občas rozmýšľam, čo nám spôsobuje radosť z ničenia. Prečo v niektorých rodinách lietajú taniere a poháre, prečo nezbedné decká rozbíjajú okná a kľúčami škriabu drahé autá a prečo sa nám páčia vo filmoch veľkolepé výbuchy budov.

Tohtoročný monitor, presnejšie Testovanie 9, som zažila na vlastné oči. Ráno o pol ôsmej som sedela za mahagónovým stolom v budove so svetložltou opadanou omietkou. Spolu s učiteľmi z ďalších škôl