Po nečakanom volebnom triumfe nad Robertom Ficom uplynulo len čosi vyše roka a koaličná štvorka stojí nad priepasťou.  Už nejde o Trnku či daňový úrad, tentoraz hrozí na pohľad vznešenejšia smrť: priamo na európskom oltári.

Niečo visí vo vzduchu a nebude to rádioaktívny spad. Pokiaľ sa človek vedome nebráni, na iné, ako na Jóbove zvesti už ani nenarazí. Nedá sa inak pristupovať k svetu a uchovať si dôstojnosť, len cez masku irónie a sarkazmu. Tvár sa krčí od úsmevu, ale v očiach ho niet, len nekonečný smútok občas prerušený zlovestnými plamienkami zadosťučinenia. Akoby tie oči vraveli: všetko je zle a dobre vám tak, nech to všetko zhorí v pekle.

Suché kopčeky rozvarenej ryže. Pomedzi zrnká vykúkajú kocky duseného bravčového a zopár nešťastných bobúľ hrachu. Na vrchu tróni nastrúhaný eidam. Talian by zaplakal, Milánčan možno aj rázne buchol do stola. Toto nie je rizoto!

Poslanec Igor Matovič rád provokuje, napríklad premiérku a poslancov svojím tričkom, ale nerobí to vraj naschvál, len sa mu ten odkaz na tričku páči. Vie, že v politike bude dlho a že ho znovu zvolia. Bojí sa len toho, že ho to vzďaľuje od rodiny.

Prvá dekáda 20. storočia premenila od svojho dramatického počiatku kultúrnu mapu sveta.

Nasledujúci hororový minipríbeh vyzerá ako ďalší z neuveriteľných mestských mýtov, je však skutočný. Teda, pokiaľ možno veriť tomu, že sa nám medzičasom správy BBC nezbulvarizovali.

Milovníci absurdity si môžu v našom pokrokovom svete krochkať blahom. Každá vec sa dá uchopiť z toľkých strán, až žasnete. Kedysi sa to týkalo hlavne umenia. Básnik napísal báseň a z rozboru sa dozvedel, o čom vlastne napísal. Výtvarní umelci sa musia niekedy pučiť od smiechu, kurátorské prejavy patrili vždy k zaujímavým literárnym sci fi žánrom.

Minister školstva Eugen Jurzyca si ako nováčik v politike myslel, že sa nemusí ponáhľať s operáciou pruhu, ktorá by si vyžiadala týždeň na rekonvalescenciu, stačí len počkať, kým padne vláda. Vláda drží a on namiesto futbalu chodí na prechádzky a do tanečnej.

V nemocnici Matiga, v centrálnej oblasti líbyjského hlavného mesta, leží 26-ročný Muhammad Abdelwahád a s námahou rozpráva o posledných chvíľach slobody, ktoré si pamätá. „Bojoval som na otvorenej ceste, keď ma do pravého pleca trafila guľka. Ešte chvíľu som strieľal, ale rebeli sa blížili. Nepodarilo sa mi utiecť.“

Krakovské trio Kroke vzniklo takmer pred dvadsiatimi rokmi (v roku 1992) a za ten čas sa stalo jedným z najúspešnejších reprezentantov poľskej kultúry v zahraničí.