Keď v roku 1959 po rôznych peripetiách vyšiel v parížskom nakladateľstve Olympia Press Mauricea Girondiasa (syn prvého vydavateľa Henryho Millera, Samuela Becketta, Vladimíra Nabokova a ďalších) unikátny literárny text beatnického guru Williama S. Burroughsa Nahý obed (The Naked Lunch), bolo jasné, že ide o kľúčovú záležitosť a senzáciu.

Všetci máme záujem na tom, aby sa klimatické zmeny zastavili. Najvyšší svetoví predstavitelia sa v decembri zídu v Kodani, aby uzavreli novú dohodu. Mali by naďalej sľubovať znižovanie uhlíkových emisií, keď tento sľub pravdepodobne zostane nesplnený? Alebo by mali znižovanie odložiť o 20 rokov?

Logo nášho festivalu vymyslel Martin Beďatš. Niekedy na jar 1997 som ho poprosil, aby vymyslel niečo, čo by mohlo symbolizovať pohodu. Martina som vtedy poznal roky. Je to mimoriadny zjav, najpriamejší človek, akého poznám.

Od tejto chvíle sa mi zdalo, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov, v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus), slovenská vláda predložila bez predbežných konzultácií s koaličnými partnermi návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za KDH (čím napätie v koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak). V rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. V tom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali spolupútnikmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na „sladké časy totality“, keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.

Nápad, že človek s jeho minulosťou, mentálnym vybavením a riadiacimi schopnosťami sa má stať riaditeľom verejnoprávnej televízie, by bol za normálnych okolností celkom pochabý. Lenže Slovenská televízia zrejme oslávi aj „20 rokov po“ na čele práve s ním – so Štefanom Nižňanským.

Minister poľnohospodárstva sa prihovoril roľníkom básničkou. Nie, netreba sa mu posmievať. Nie je to nijaká novinka. Voľakedy bolo v móde oslovovať ľud veršami. A keďže išlo vždy o tzv. úžitkovú poéziu, niesla stopy akéhosi amatérizmu alebo nedostatočnosti, ako to už pri propagandistických výkonoch býva. Spomeňme na verše básnika Lajčiaka z hĺbky päťdesiatych rokov.

Konflikt, ktorý dnes v Iráne prebieha medzi vládcami a verejnosťou, je výsledkom čelnej zrážky medzi dvoma protichodnými silami. V posledných rokoch sa verejná mienka v Iráne stala liberálnejšou. Ale tamojšia moc sa posunula od konzervatívneho pragmatizmu k omnoho militantnejšiemu fundamentalizmu.

Neviem, ako inde, ale aspoň na Záhorí je jún, teda jeho prvá polovica, najsladšou časťou roka. Ešte stále zrejú jahody, čerešne a maliny sú na vrchole a dozrievať začínajú aj ríbezle a egreše. V porovnaní s nasledujúcim obdobím je to skrátka raj.

Ak sa niekomu zdá, že v Česku demonštrácií a happeningov pribúda, nie je to iba dojem. Vzhľadom na veľmi liberálny zákon síce neexistuje centrálna štatistika, ale len na pražský magistrát ľudia nahlásili za prvých päť mesiacov 30-tisíc najrôznejších zhromaždení. Je to viac ako za celý minulý rok (vtedy ich bolo 11-tisíc)

Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.