Rozhovor so psychiatrom Alojzom Rakúsom o tom, akou poruchou osobnosti by mohol trpieť nórsky masový vrah.

„Myslel som si, že sa smejú kuchárovi, a pritom sa smiali mne. A potom som už nikdy nejedol pri kapitánovom stole. To bol koniec mojej kariéry.“ Zaplakal Rimmer. Dal si totiž ohriať gazpacho.

Emil, mám problém, skôr taký problémik, vlastne o nič nejde. Nebaví ma čítať noviny. Zdá sa mi, že v nich nič neni. Zase som napísal „neni“, viem, že je to nesprávne, ale odjakživa hovorím „neni“, tak prečo by som mal písať „nie je“.

.obrazy nám ukazujú možnosti. Často je to fantázia, ktorá nás prevedie realitou.“ Autorkou tohto výroku je Mae Jemison, prvá čierna Američanka, ktorá sa v roku 1992 zúčastnila letu do vesmíru na raketopláne Endeavour. Ako dieťa vyrastajúce v 60. rokoch ju k budúcej kariére inšpirovala postava z legendárneho sci-fi seriálu Star Trek. Išlo o poručíčku Uhuru, čiernu komunikačnú dôstojníčku vesmírnej lode Enterprise. V čase, keď mali čierni Američania problém nájsť si solídnejšie zamestnanie, vystupovala v televízii černoška, ktorá mala dôstojnícku hodnosť a dôležité miesto v lodnej posádke. Herečka Nichelle Nichols, ktorá Uhuru stvárnila, inšpirovala celú generáciu svojich krajanov. Keď chcela po prvej sérii zo seriálu odísť, sám Martin Luther King ju presvedčil, aby zostala. Astronautka Mae Jamison pritom nebola jediná, ktorú seriálová postava ovplyvnila. Herečka Whoopi Goldbergová ako malé dievča vraj po zhliadnutí jednej epizódy radostne oznámila rodičom: „Práve som videla v televízii čiernu ženu. A nerobila slúžku.“

Týmto názvom svetové spravodajské agentúry opisovali vzburu Izraelčanov proti neustále sa zvyšujúcej cene obľúbeného výrobku. Pre ľudí zo zahraničia to vyzerá ako bizarná revolta rozmaznaných občanov jedného z mála fungujúcich štátov v regióne. Ale v skutočnosti ide o viac.

Fez, jedno zo štvorice marockých miest, ktoré sa môžu pýšiť prívlastkom „kráľovské“, preslávila jeho stredoveká medina Fés el-Báli v arabskom svete, ale nielen tam. Miesto popretkávané deväťtisíc uličkami žije s tunajšími ľuďmi ich jednoduchý život.

Prišiel mi včera e-mailovou poštou dotazník od vydavateľstva, ktoré pripravuje encyklopedickú knihu o najvýznamnejších českých novinároch v rozmedzí rokov 1990 a 2010. Aby som si ho vraj prečítal a potom uviedol údaje na pravú mieru. Zopár nepresností a zopár úplných nezmyslov tam bolo, ale nad čím som hĺbal najdlhšie, bola humorná veta, ktorú som mal dodať na záver.

Sedím v starom modrom kresle na dvore uprostred rómskej osady a štípu ma komáre. Na kolenách mám cudzí laptop – používa sa na školenia Rómov. „S kým si píšete?!“ pokrikujú na mňa priateľsky okoloidúci Rómovia.

Miláno malo vždy šťastie na dobrých arcibiskupov. Zrejme preto, že ich vyberajú s osobitnou starostlivosťou. Nielen pre význam tej arcidiecézy. Z Milána prišli v 20. storočí až dvaja pápeži, pričom arcibiskup tejto metropoly sa počas konkláve vždy radí medzi favoritov. Ináč to nebude ani pri kardinálovi Angelovi Scolovi, ktorého pápež koncom júna menoval za nového milánskeho arcibiskupa.

Publish or perish – publikuj alebo zhyň. Máločo charakterizuje súčasný vyspelý akademický svet tak výstižne, ako toto zvláštne heslo. Výkonnosť vedcov sa meria práve počtom ich publikácií a počtom ohlasov (citácií) na tieto publikácie. Je to správne, ale nič netreba preháňať.