Na obálke knihy Otis Laubert, ktorá vyšla v roku 2000 s textom Jany Geržovej, je Laubert zachytený ako mladý muž letiaci vzduchom, ako čertík vyskakujúci z papierovej škatuľky počas jednej zo svojich performancií, s pokrčenými nohami, roztiahnutými rukami, vlajúcimi dlhými vlasmi a tmavou bradou.

Nedá sa mi inak, len o tom písať, i keď je to ťažké.. Ako opísať pocity, omráčenie z nádhery, keď som si pustil najnovšiu Mikiho nahrávku? Keď hľadám, v čom to je, čo je to, čo ma zložilo a zároveň prebralo, vlialo mi energiu a radosť a rozkoš.. A úctu, pokoru a pochopenie...

Videl som dobrý film, samozrejme, okrem Bonda, ten bol výborný. Vlastne aj film, o ktorom idem písať, je výborný. Volá sa Punk in Africa. Samotná kombinácia punku a Afriky je výborná, punk je totiž jeden z najlepších hudobných štýlov a Afrika je zas jeden zo šiestich najkrajších svetadielov. Mimochodom, odpoveď na otázku, koľko je svetadielov, vyzerá jednoducho, ale ani náhodou jednoduchá nie je. Veď si to skúste preskúmať na internete a uvidíte, koľko interpretácií nájdete, zaujímalo by ma, čo by uznal ako správnu odpoveď môj bývalý spolužiak z vysokej školy profesor Ambrózy, alebo geograf kartograf Marek Hanulík z Považskej Bystrice.

Siedma beletristická kniha Michala Hvoreckého sa volá Naum a podľa autora ide o „román v jedenástich príbehoch". Podľa nás sa autor vracia k svojim literárnym začiatkom.

Katalánsko, autonómna oblasť, ktorá je súčasťou Španielska, žiada samostatnosť. „Dosť bolo Madridu!“ volalo v septembri vyše milióna demonštrantov v uliciach Barcelony. „Na tankoch do Barcelony!“ zaznieva odvtedy reakcia centrálnej vlády z Madridu.

Vrtuľa sa roztáča, rýchlo na seba kričíme, kto si sadne dozadu, kto dopredu a s vejúcimi vlasmi nasadáme do vrtuľníka. Máme za sebou dva urputné dni čakania na lietadlo, ktoré na rozmočenej dráhe v horách nemôže pristáť, a tak sme sa zložili na vrtuľník. Keď vzlietneme, cítim sa ako v 3D kine a popadne ma eufória. Prvýkrát sedím v helikoptére a na chvíľu mám pocit, že to za tie prachy stálo. Krajina pod nami sa pomaly dvíha a mení v serióznejšie a suchšie kopce a mraky nad nami pomaly klesajú a menia sa na úplne seriózny a mokrý dážď.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Milí priatelia! Moja žena je majsterka sveta v strácaní čiapok. Dostala ich stovky a stratila tisícky. Čiapky štrikované, plstené, pletené a dokonca aj kožušinové a kožené. Niektoré z nich vytratila, keď sa ponáhľala na schôdz ku so mnou. Vtedy som bol za čiapkové zlo zodpovedný ja. Iné vytratila v kine, v divadle, u kaderníčky, vo vlaku, na čerpacej stanici, v reštaurácii, v práci.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.