Johanna Adorjánová je vo Švédsku narodená, nemecky hovoriaca a píšuca novinárka, ktorá v roku 2009 vydala svoj literárny debut. Ako to pri istom type debutov býva, snažila sa v ňom prepísať k porozumeniu vlastnej minulosti, či lepšie povedané k minulosti svojich starých rodičov.

Ak sme si po roku 1994 spolu s Tomom Hanksom vravievali: „My name's Forrest, Forrest Gump,“ tak po zhliadnutí žilinského Idiota nám ostane na perách niečo podobné: „Volám sa Myškin, knieža Myškin.“

Keď sa minulý rok Dave Mustaine a David Ellefson rozhodli zakopať vojnovú sekeru a opätovne spolu komunikovať, tvoriť a hrať, bola to skvelá správa pre tisíce fanúšikov Megadeth po celom svete.

Bolo to prvého mája roku 1989, keď mi v nemocnici v Podunajských Biskupiciach Dominik Tatarka položil otázku: „Čo myslíš, dočkáme sa konečne? Príde už tá vytúžená zmena?“

V posledných rokoch sa na scéne alternatívneho popu odohrali viaceré udalosti, ktoré sa nedávno spojili do jedného prúdu.

Ján Boleslav Kladivo je plachý hudobný experimentátor a pesničkár. Noisecut je energická elektropopová kapela. Spája ich (okrem iného) Kladivova pieseň Mariena, ktorá dostala Radio_Head Award 2010 za singel roka.



Musím sa priznať, že keď som mal 15 rokov, Norman Cook ma nahovoril, aby som ukradol bundu s nápisom Pizza Mann. Bolo to počas európskeho turné. Nikdy predtým, ani potom som nič podobné neurobil!

Všetci šiesti odsúdení prešli testom na detektore lži. Asi najzložitejší prípad slovenskej kriminalistiky sa definitívne rozpadol. Ostávajú dve hlavné otázky. Kto zabil Cervanovú? A kto bude súdiť slovenskú justíciu?

Nie som významná osobnosť literatúry alebo iného umenia, no aj tak mi v pošte minulý týždeň pristávali kamarátmi spisovateľmi preposielané maily s emotívnymi výzvami Gustáva Murína. Išlo vraj o záchranu Budmerického kaštieľa spod pazúrov mrzkých privatizérov, priletivších minulý rok na súkromnom vrtuľníku obzerať si svoju budúcu bezbrannú korisť.

V Prahe na Žižkove je typický decembrový deň. Dolu zima so špinavým snehom, hore olovená obloha, a všade medzi tým ufúľaný sivý vzduch. Štyridsaťjedenročný Rolando Jimenés Posada si na túto klímu zvyká už dva mesiace. Od svojho prepustenia z kubánskeho väzenia, kde predtým strávil takmer deväť rokov.