V nápadnej zhode s konsenzom, že EÚ potrebuje reformu, existuje široká zhoda, že odchod Británie je míľnik, predel dvoch ér a celkom nová kapitola v dejinách tohto kontinentu.

Tri týždne pred voľbami kampaň akoby stále zostávala dlžná stávke, ktorá je 29. februára v hre. Pocit, že strany, od ktorých sa očakáva lepšia budúcnosť, nejdú stále na „plné obrátky“, je vcelku intenzívny.

Každoročné zvyšovanie minimálnej mzdy je klasickým rituálom takzvaného sociálneho štátu, ktorého zmyslom je predvádzanie sa politikov, ako majú na srdci „dôstojný život“ pracujúcich.

Európski lídri sú právom netrpezliví. Integráciu, teda cestu k „čoraz bližšej (zomknutejšej) únii (ever closer union)“, čo je len iné meno pre nefalšovaný pokrok a dobro, stále niekto brzdí. Niekedy sú to nerozumní občania Francúzska a

Rok strhávania reformných symbolov zavŕšil Robert Fico dlho ohlasovaným drahokamom svojho personálneho marketingu – novelou Zákonníka práce.

Uzávierka kandidačných listín strán a hnutí, ktoré odteraz môžeme obdivovať či neznášať, nie je žiadnym míľnikom volebnej kampane. Čo sa na základe kandidujúcich mien dá povedať?

Keby bol autor fanúšikom brexitu – akože nie je – do prológu by sa mu nevošlo nič nad rámec faktu, že tri a pol roka neistôt a frustrácií z brexitu rozťali britskí voliči tým najimpozantnejším spôsobom.

Po týždňoch tureckej ofenzívy sa jej zámer, ktorým je vytlačiť Kurdov ďalej od svojej hranice a vytvoriť nárazníkovú zónu, kam by následne presídlili utečencov, utešene naplňuje.

Na medicínsko-ekonomickú krízu, ak aj nie sociálne najdramatickejšiu, tak isto najrozsiahlejšiu, ktorej centrom sa stáva Európa, reagoval Európsky parlament s meškaním mesiaca. Prečo?