Skutočnosť, že klíčiace semienka ženú stonky vždy nahor a korene zásadne nadol, je taká triviálna, že sa nad ňou vôbec nezamýšľame. Ale ako rastliny vedia, ktorým smerom je hore a ktorým dolu?

Dielo Karla Maya vychádzalo v Československu v obrovských nákladoch a ovplyvnilo tisíce čitateľov. K povinnej výbave intelektuálneho snoba síce pri vyslovení spisovateľovho mena patrí ironický úškrn a poznámka: „Veď v Amerike ani nikdy nebol!“ Je to však podobné konštatovanie, ako že Franz Kafka nikdy nebol chrobák.

Žijeme v čudnej dobe paradoxov. Prekročenie tabu vždy znamenalo v dejinách ľudstva krok do neistoty, do púšte, priepasti a smrti. Existovali trináste komnaty intímnej sféry, do ktorých sa nesmelo vkročiť. Mohlo sa do nich len nazrieť kľúčovou dierkou voyeurizmu. Dnešná civilizácia sa priam vyžíva v ich detabuizácii. Obscénnosť tela sa stala mediálnym tovarom. Na trhu sa ponúka životná pornografia každého druhu a v každý čas.

Moderné informačné technológie sa od začiatku chápali ako základný znak prevratnosti našej doby, víťazstvo otvorenosti a slobody. Končil sa čas, keď sa dal náš vtedajší svet reálneho socializmu krásne odizolovať od hnusného kapitalizmu a imperializmu. Stačili rušičky Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, zákaz dovozu západnej tlače, prohibícia západných knižiek na trhu, v knižniciach a ich habanie na medzinárodných poštách, kontrola reprodukčnej techniky na každom pracovisku. Počítače akoby neexistovali. Boli to zlaté časy izolácie, ešte aj ten televízny signál sa šíril z Rakúska a Nemecka len do prihraničia.

Téma rodinných vzťahov matiek a otcov na jednej strane a detí na strane druhej patrí (nielen) v kinematografii k neutíchajúcim. V dnešnej dobe, keď sa oprávnene veľa hovorí o kríze rodiny, zraniteľnosti detí či strácaní tradičných hodnôt, je to priam top téma. Lenže: akokoľvek aktuálna a hlboká téma sa sama osebe nepostará o kvalitu filmu.

Životnú cestu nemožno vykolíkovať dopredu. Na začiatku hľadáme zmysel života, ale až na konci pochopíme, že ho utvára cesta, ktorú sme prešli. Od prvej chvíle som vedel, že ma bude životom sprevádzať literatúra, ale netušil som, že to bude personifikované aj v živote. Nevedel som vtedy sformulovať, že ma vzrušuje bytostná, existenciálna povaha literatúry, ale dnes som si istý, že literárne dielo vypovedá o hĺbke a irónii ľudskej existencie tak, ako to nedokáže nič iné.

Keby bol minister kultúry nad článkom Moniky Kompaníkovej pomlčal, mohol ostať štedrým úradníkom, ktorý poskytol financie rozhádaným spisovateľom. Žiaľ, minister nemlčal, spísal zoznam svojich zásluh a spisovateľke netaktne pripomenul, že aj jej dielo financujú jeho úrady.

Na slovenskom webe si päťnásobne viac ľudí kliklo na správy o futbale ako na čerstvé info o ebole. Lenže Prešov žije aj petíciami. Prvá je proti vzniku krízového centra pre týrané matky s deťmi. Druhá za jeho ustanovenie. Do toho prichádzajú komunálne voľby, čo bude dvojsečná zbraň pre tento projekt. Všímam si v meste nonšalantné úsmevy tvarí, ktoré z bilbordov sľubujú hory-doly. Všetko s cieľom získať stoličku. Možno preto, že ich druhé meno je služba.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.