Uhersko-hradišťská Filmovka je v mnohom podobná trenčianskej Pohode, len v tomto prípade nejde o hudbu a stretávanie sa so známymi, ale o hodiny strávené v prítmí dusných kinosál sledovaním výnimočných filmov. Donedávna možno neznámych, zabudnutých či nedocenených, no tento rok predovšetkým dlhých, smutných a mrazivo realistických.

V roku 2009 som dostal tip na pozoruhodný český festival anglo-americkej nezávislej DIY (Do It Yourself, čiže Urob si sám) scény. Koná sa počas leta v kutnohorskom pivovare a volá sa Creepy Teepee.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Občas tu píšem o Federácii spoločenského hokeja. Mnohí to nechápu, a vôbec sa im nečudujem. Toto píšem na turnaji, kde oslavujeme dvadsať rokov od založenia Federácie. FSH sme založili na internáte Družba II v roku 1992. Internát Družba postavili v Bratislave v druhej polovici dvadsiateho storočia pri Karloveskom ramene, neďaleko bývalej krčmy Riviéra. Na výstavbu sa použili tie najušľachtilejšie panely, ktoré dvíhali tie najelegantnejšie žeriavy. Samotná budova Družby II je z architektonického hľadiska čarovná.

Katechizmus ma učil farár Hromník. Starý pán v starom byte na Námestí Svätej Anny, vtedy to bolo námestie najsvätejšieho Gottwalda, zvláštne, že nikdy to námestie po ňom nikto nevolal. Typovo by sa pán Hromník hodil do Mena ruže. Aj som sa ho trochu bál, ale občas ukázal aj prívetivú tvár a spomínam na neho ako na dobrého človeka. Pred svadbou nás mal na starosti páter Hubert. Starý mních v Pezinku. Úžasný muž. Celý život v kláštore, ale akoby poznal tajomstvá života v celej jeho šírke. Bohoslužbu na našom festivale má už tri roky na starosti otec Antonio. Anton Srholec. Zázračný muž.

Plamene v Krásnej Hôrke. Smrť v Hurbanove. Kuffa v zápale boja proti homosexuálom, prostitútkam, narkomanom a Rómom. Frešo s Kaníkom v osade, kde na tvári miesta bez rozpakov oznamujú miestnym obyvateľom, že sa ich chystajú odtiaľ vyhnať. Hlina s Matovičom na výskumnej ceste za „skutočným životom Rómov“, o ktorom vedela už pred desiatimi rokmi oveľa viac Inge Antalová v knihe Chaos totalos. Ako poslovia dvoch učiteliek z Dobšinej odkazujú neprispôsobivým obyvateľom so širokým úsmevom, že na nich pripravujú zákon, ktorý ich zbaví finančného príspevku za to, že ich deti chodia do školy.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Zákon o narovnání mezi státem a církvemi má ještě daleko do účinnosti, ale jeho schválení proti vůli silné většiny veřejnosti je osudovým krokem.

Každý nový deň súčasnej krízy prináša udalosti, ktoré boli ešte pre pár rokmi nemysliteľné. Nedávno napríklad Wolfgang Schäuble, nemecký minister financií, kritizoval ústavný súd svojej vlastnej krajiny za to, ako pomaly rozhoduje vo veci trvalého eurovalu.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.