Za posledné desaťročia sa zmenil svet, médiá aj my. Obraz nezvíťazil nad písmom. Počítače, internety, google a facebooky znovu etablovali a rehabilitovali, aj keď v pozmenenej podobe, slovo a písmo. Všeobecná demokratizácia a ekonomizácia sveta viedla k štandardizácii, znižujúcej sa kvalite, bulvarizácii a kanibalizácii médií. To je dnešná mediálna rovnica. Našou domácou úlohou bola po roku 1989 pluralizácia a diferenciácia médií. V našej konkrétnej situácii bolo len otázkou, do akej miery je možná pluralizácia a diferenciácia médií v spoločnosti, ktorej historickým stereotypom správania je obranná túžba po jednote a spriemerovanie rozdielov. Tak to aj s našimi médiami dopadlo, sú také, aká je spoločnosť, a spoločnosť taká, aké sú médiá.

Česká republika je jediný postkomunistický štát, kde nedošlo k majetkovému vyrovnaniu s cirkvami. Vláda pripravila návrh, a ten bol akceptovaný všetkými cirkvami, aj židovskou náboženskou obcou. A potom sa ozvali kritici. Najmä socialisti a komunisti, ale aj niektorí radoví veriaci. Sú proti vydávaniu akéhokoľvek majetku cirkvám, hlavne tej nenávidenej katolíckej. Socialisti spustili protikatolícku kampaň, o ktorej židovská obec vyhlásila, že jej pripomína nacistickú antisemitskú kampaň z 20. a 30. rokov.

Kauza extradície a omilostenia azerbajdžanského dôstojníka Ramila Safarova, ktorý v roku 2004 počas kurzu angličtiny v Budapešti v rámci programu Partnerstvo za mier zavraždil svojho arménskeho kolegu v spánku, je oveľa viac problémom Európy ako Baku, aj keď oficiálne stanoviská EÚ tvrdia niečo iné.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Je veľa Nerómov. Máme sny. Túžime. Po opätovanej láske, po zdraví, po slobode, po poriadku, po spokojných deťoch, po krásnych zážitkoch, po spravodlivosti, po peniazoch, po vzrušujúcich stretnutiach, čo nám zmenia život. Je dosť Rómov. Majú sny.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Sotva existuje vo svete klasickej hudby vokálny súbor, ktorého meno by rezonovalo viac. Po dvoch rokoch sa britskí speváci z The Hilliard Ensemble vrátia na festival Konvergencie, aby v bratislavskom Dóme sv. Martina predstavili jeden zo svojich najzaujímavejších projektov.

Píše blog, ktorý čítajú milióny ľudí po celom svete a vďaka tomu sa stala najznámejšou tvárou slobodnej Kuby. Nedávno dostala povolenie vycestovať a okrem Brazílie a Mexika navštívila aj Prahu. Má prenikavý pohľad a ohromne dlhé vlasy. Naša stĺpčekárka Yoani Sánchezová.

Od detstva hráva šach. Keď mal 16 rokov, remízoval s Viktorom Korčnojom. Stal sa šachovým veľmajstrom a vyštudoval filozofiu a teológiu na Karlovej univerzite. V súčasnosti učí na gymnáziu a vedie Sokratov inštitút. Ján Markoš.

Beppe Grillo! Pred piatimi rokmi to bola v Taliansku značka, ktorá predávala obsah na internete lepšie ako Monica Belucci. Jeho blog patril medzi najčítanejšie na svete, jeho komediálna šou vypredávala štadióny po celom Taliansku. A teraz sa stal nekorunovaným víťazom talianskych volieb. Kto je vlastne ten chlapík?