Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.

Zavreli sme sa s kamarátom do kamarátkinej kúpeľne a strávili sme spolu noc. Noc vyvolávania fotiek. Kamarát vlastne nebol môj kamarát, iba syn môjho kamaráta, ale v noci sa upgrade-ol. Pôvodne sme mali vyvolávať u mňa, ale ja mám garsónkovú kúpeľňu určenú pre trpaslíkov, a tak sa kamoška zľutovala a robila nám pohostenie.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Salónne reči sa u nás vedú v krčmách. Žiadne exkluzívne kluby plné mahagónového nábytku a triednej blahosklonnosti, ale podniky rôznych cenových skupín. Niektoré síce majú salóniky, ale v lepšom prípade ide len o oddelené miestnosti, v horšom o sklady záhradného nábytku.

Pred dvoma rokmi bolo u nás zavedenie eura vítané ako prísľub lepších peňazí. Pred rokom sme mali pocit, že v čase krízy nám spoločná mena priniesla stabilitu a minimálnu infláciu. No na obzore už bolo vidieť mraky dlhovej krízy. Najbližší rok rozhodne o osude eura.

Príbeh slovenskej vidieckej učiteľky, ktorá na konci druhej svetovej vojny ukrývala Židov a neskôr pomáhala ako špiónka anglo-americkej spravodajskej misii na úteku pred Nemcami, je u nás len málo známy. Pritom USA si ju uctili medailou bronzovej hviezdy a obdivovali ju aj čelní muži americkej špionáže.

Neďaleko Ground Zero, miesta, na ktorom stáli do 11. 9. Dvojičky, na mieste domu, do ktorého dokonca vletela časť jedného z osudných lietadiel, si naši moslimskí spoluobčania chcú postaviť mešitu a kultúrne centrum. V krajine máme náboženskú slobodu, takže by to, teoreticky, nemal byť problém. Je. Newyorský a čiastočne až celoamerický. Až 70 percent Američanov a 63 percent Newyorčanov si myslí, že je to nepatričná, nevkusná či priam nesprávna myšlienka. Debatuje sa, demonštruje sa a vášne sa stupňujú.

Naoko mi napísala: „Konečne máme elektrinu, zapla som telku, všade, kam sa pozriem, je katastrofa. U nás rozdeľujepeklo od neba cesta č. 45. Neviem, koľko záberov je v televízii na Slovensku, ale mestá Sendai aTagajo, ich prístavy, sú úplne zaplavené autami, ako keby tam niekto vysypal lego."