K zvratom vo voľbách často dochádza v dôsledku ekonomického vývoja, najmä v krušných časoch. Keď je slabý rast a málo pracovných miest, voliči vyháňajú úradujúcich politikov – či už ide o španielsku ľavicu, francúzsku pravicu, alebo holandských centristov.

Psy sa pred výstavami krásy síce nezúčastňujú hromadných sústredení, ani ich fotografie na bilbordy neupravujú vo Photoshope tak, aby mali neprirodzene natiahnuté krky a predĺžené nohy. Určitým procedúram sa však nevyhnú, hladovku nevynímajúc.

Reformnému tigrovi spod Tatier, ktorého v minulej dekáde oslavovali svetové médiá, pĺzol kožuch už dávno. Ani chrup mu neslúžil tak dobre ako kedysi. Radičovej vláda sa ešte snažila aspoň o pleťovú masku, no druhý Ficov kabinet mu definitívne dá poslednú ranu – takpovediac, ranu istoty (ako z paródií na smerácke predvolebné plagáty). Tak to aspoň vyzerá po tom, čo vláda minulý týždeň konkretizovala niektoré svoje ekonomické plány.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.

Na otázku, ako sa máš, počuť dnes najčastejšie odpoveď – je toho veľa. Väčšinou sa ukáže, že práce. Kríza-nekríza, máme veľa práce.

Ak chcete niečo vytvoriť, mali by ste pomaly kultivovať svoje tušenia, robiť chyby, navštevovať kaviarne, deliť sa o svoje nápady s inými, požičiavať si ich, recyklovať a pretvárať.

Dnes ho takmer každý na svete pozná a je samozrejmou súčasťou európskej kuchyne. Kedysi však táto malá čierna zošúverená gulôčka patrila medzi najdrahšie koreniny sveta. Viedli sa o ňu krvavé vojny a kynožili sa pre ňu národy.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

Minister zahraničných vecí Westerwelle nazval Grassovu báseň absurdnou, Marcel Reich-Ranicki, jeden z najvýznamenjších literárnych vedcov Nemecka, ktorý prežil holokaust, zase nechutnou. Mám dva dôvody, prečo sa nemôžem pridať a Grassa kritizovať. Predstava, že tento muž je svedomím Nemecka, sa radikálne zmenila, keď tento prominentný autor priznal svoje členstvo v SS.