Kerouacov román More je môj brat vychádza prvýkrát na celom svete 14. mája 2010 vo vydavateľstve Artforum (v slovenskom preklade Otakara Kořínka). So súhlasom vydavateľa ponúkame niekoľko úryvkov z tejto knihy ako akú malú ochutnávku.

Jack Kerouac nám aj štyridsať rokov po svojej smrti prináša prekvapenia. Najprv to bol "pôvodný zvitok" svojho najznámejšieho románu Na ceste (Na cestě - rukopisní svitek, Argo, 2009), a teraz prichádza so svojím debutom.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Nedá sa ináč, než osobne: s Broňou Schraggeovou sme sa zoznámili pred niekoľkými rokmi Pod lampou v STV. Robili sme program o bratislavskej Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru, ľudovo zvanej ŠUP-ka.

Náš starý otec nám rok čo rok ôsmeho marca hovoril, že medzinárodný deň žien je komunistický výmysel a že skutočným sviatkom je deň matiek, ktorý pripadá na druhú májovú nedeľu. Príliš sa nám to nepáčilo. Kazilo nám to - mne, bratovi aj sestre - radosť z tých papierových srdiečok, ktoré sme pre mamu vyrábali v škole.

Trikrát o revolúciách dnešnej Európy. Euru zvonia do hrobu, končí sa novodobá grécka antika a začína sa temný stredovek?

Volá sa Ezechiel. Nosí raperskú šiltovku, jeho pery sú popukané a tvár doráňaná. Noci v San Franciscu bývajú chladné. Keď príde hmla od oceánu, nebo sa zatiahne sivým vlhkom a vetrom. Ezechiel každého presviedča, že v spacom vaku mu je teplučko.

Pred sedemdesiatimi rokmi, 5. marca 1940, Lavrentij Berija, ľudový komisár pre vnútorné otázky ZSSR, adresoval „súdruhovi Stalinovi“ internú správu, týkajúcu sa vyše 25-tisícov Poliakov, uväznených v sovietskych zajateckých táboroch a väzeniach NKVD.

„Na pódiu sa nechcem cítiť komfortne. Hrám stále na tých istých gitarách, s ktorými som kedysi začínal. Nič nemám na pódiu zariadené tak, aby som to mal na dosah ruky. Každým koncertom sa stále snažím prekonávať samého seba.