Doyen modernej slovenskej historiografie Daniel Rapant v roku 1968 napísal: „Otázku úradnej reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií, približne v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči.“

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Minulý pondelok zažilo Nemecko čierny deň svojej demokracie. Ale oveľa horšie vyhliadky než nemecká demokracia má hospodársky model tejto krajiny. Vládna koalícia kresťanských demokratov (CDU/CSU) a liberálov (FDP) na čele s Angelou Merkelovou sa totiž o druhej ráno, po maratóne rokovaní, rozhodla do roku 2022 vyradiť z prevádzky všetkých 17 atómových elektrární.

V električke sa zhovárajú dvaja mladíci. Počul si, že premenujú Moskovské námestie? Áno, ale predsa ho všetci budú nazývať Moskovským. Dostane meno po nejakom Kálmánovi Széllovi, ale kto už vôbec pozná to meno? (Kálmán Széll, 1843 – 1915, bankár, politik, predseda Uhorskej vlády v rokoch 1899 – 1903. Pozn. red.) Poučné.

Dňa 20. mája 2011 by sa Milan Paštéka dožil osemdesiatich rokov. Nebyť jeho smrteľnej autonehody v roku 1998, mohlo ísť namiesto spomienky o životné jubileum príslušníka generácie na pomedzí živej prítomnosti a pamäti, na hranici medzi prítomnosťou, meniacou sa na minulosť a sprítomňujúcou sa minulosťou. Milan Paštéka však už pred trinástimi rokmi túto hranicu prekročil.

Ivan Mikloš bol výraznou postavou tranzitívnych reforiem začiatkom 90. rokov. Vo vláde Jána Čarnogurského vystupoval nielen ako minister privatizácie, ale čoraz častejšie zasahoval ako ekonóm.

Pána Mikloša poznám vyše 20 rokov. Prvý raz sa naše cesty stretli, keď bol ako najmladší navrhnutý do vlády za ministra privatizácie. Ja som na Ventúrskej pôsobila v role hovorkyne VPN. Vzápätí ma oslovil, robila som mu poradkyňu v rámci spúšťania malej privatizácie – aj s Vladom Krivým a ďalšími – a poskytovali sme mu spätnú väzbu na prvé zákony.

Prečo náprava 2. piliera trvá tak dlho a je taká rozpačitá, keď každý už niekoľko rokov vie, v čom je problém a ako ho vyriešiť?

V roku 1989 nebolo okrem komunistov nikoho, kto by čosi vedel o technológii moci. Teda, okrem niekoľkých prirodzených talentov.

Humorista Oliver Andrásy mal celé roky toľko roboty s vyrábaním relácií, že dcérine narodeniny oslavoval s dvojtýždenným sklzom. Roky túžil po tom, že s tým sekne. Keď sa to stalo, na chvíľu ho to zaskočilo, ale teraz si pokoj užíva.