V piatkový večer sa pred parížskym kostolom Église Saint-Roch kľukatil dlhý rad čakajúcich. Barokový chrám neďaleko Louvru, v ktorom odpočívajú Corneille i Diderot, sa stal svedkom Bachových Pašií podľa Jána.

Poznáte tie miesta. Máte ich za rohom, viete, že tam raz chcete ísť, lebo vás zaujímajú a napriek tomu vždy len prejdete okolo. Môže to byť obchod, divadlo, alebo neďaleký kopec.

Nahrávajú nás mikrofónmi? Pýtaš sa ma a pozeráš do každého rohu miestnosti. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem život s pocitom, ako keby som bola stále pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite. Láska moja, nič nás nezachráni pred ich špehovaním, nič.

Reinaldo naliehal a naliehal. Ja som z generácie, ktorá vie, že takmer všetko je zakázané a na každom rohu mi budú nadávať, len aby mi zabránili byť tým, čím chcem byť. Takže tentoraz to bola ostrá manželská výmena názorov. On tvrdil, že by sme sa mohli ísť pozrieť na záliv Cienfuegos na palube výletnej lode. Hlas v mojom vnútri kričal, že taká zábava nie je pre kubánskych občanov prípustná.

Všade, kam človek v týchto dňoch pozrie, buď na neho bliká, škerí sa alebo ofučaná dekoratívne sedí niekde v rohu. Jedna je pásikavá, iná rapavá, ďalšia zas krásne bucľatá, voňavá a oranžová – tekvica.

Emil, minule som s Pačesom, kedysi predsedom ROH, sedel na lavičke v záhrade a on mi povedal: „mám dobrý nápad, s ktorým sa ti chcem zdôveriť, lebo viem, že si na mojej strane. Už mi lezú na nervy všetky tie reči o kríze, o tom, že nie sú peniaze, a podobne. Vieme, kto za to môže.

Zobudila som sa do absolútneho ticha, absolútne nezvyklého. Napadlo 40 centimetrov snehu a ulice ešte nie sú odhrabané, nikto nejazdí, nikto netrúbi. Školy sú zavreté a v Central Parku sa ľudia preháňajú na bežkách. Prejsť do kaviarne znamená veľa manévrovania, vyhýbania sa gigantickým kalužiam na rohoch, kam ľudia, čo vstali dávno predo mnou, nahrnuli hory snehu. Do čižiem mi preteká brečka – okrem mňa sa všetci brodia mestom v gumákoch, tichí a zdanlivo odovzdaní, ale pripravení hrýzť.

Ono sa to povie, že je to len futbal. Ale vysvetlite dvanásťročnému útočníkovi FC Klánovice, že už na jar sa začne ďalšia kvalifikácia a že majstrovstvá Európy, ktoré budú v roku 2012 v Poľsku, sú vlastne za rohom.

Vo filme Smrť čaká všade, v tohtoročnom úspešnom zberateľovi Oscarov, naozaj všade a na každého, od rána do rána, za každým bagdadským rohom, za ktoroukoľvek piesočnou dunou, v hocijakej hŕbke haraburdia pohodeného na ulici, číha výbušnina či ozbrojený nepriateľ... Neopatrný krok, nepozornosť – a smrť.

Román Rozhorčenie Philipa Rotha, nositeľa Pulitzerovej ceny a jedného z najvýznamnejších žijúcich amerických literátov, je o tom,