Aj v Bratislave už zúri leto v celej svojej kráse. Leto nepríjemné betónové – to je to, ktoré preklínate, keď sa vidíte ležať niekde pri vode a piť orosené predražené pivo z maringotkového bufetu a jesť žuvačkové langoše, ale zrazu sa prebudíte na to, ako kráčate za neznesiteľnej horúčavy počas pracovného dňa v šedivom prostredí našej metropoly, leje z vás pot a zvoní vám mobil.

Keď sa ľudia pýtajú, čo to znamená, tak im predstavím: Homo sapiens geekness - Nadľahčený pohľad na firmu očami HR manažérky Lucie Komiňákovej.

Keď som vošla do areálu toho buddhistického chrámu, panovala tam radosť. Ľudia posedávali na lacných plastových stoličkách na záhrade, jedli šošovicu s ryžou a pili bublinkové nealko nápoje ufónsky zelenej farby.

V našej zemepisnej šírke sa manželstvo považuje za akt lásky. Berú sa ľudia, ktorí sa majú veľmi radi a rozumejú si. Nebolo to tak vždy a ešte stále to tak nie je všade.

Viktora som takého nikdy predtým nevidel. Smutného, so slzami na krajíčku. Inokedy mu už svietili oči od rannej vodky.

Minulý týždeň som sa vybrala do Tatier. Zarezervovala som si ubytovanie na Chate pri Zelenom plese a napriek zlému počasiu a ešte horším predpovediam, že sa bude práve v dni môjho výletu zhoršovať, som sadla na skorý ranný vlak do Popradu a vyrazila som.

Absolvovala som prechádzku podvečernou Prahou. Aj keď ten nevkus a zdieračstvo na Karlovej ulici ťažko nazvať Prahou.

Ako obeť snáď každého iracionálneho strachu na svete (strach zo smrti v

Spánok bol pre mňa odjakživa znepokojivý pojem. Vždy som odmietala spať poobede