Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

Rozhovor s vysokohorským nosičom Viktorom Beránkom, ktorý je od roku 1977 chatárom na najvyššie položenej Chate pod Rysmi.

Čím viac o tom čítam a počúvam, tým menej ma to baví a tým väčšmi pochybujem o zmysle písania na túto tému. Ani po dvadsiatich rokoch sa ľudia okolo Vladimíra Mečiara a Václava Klausa nedohodli, čo sa to vlastne na tých ich slávnych stretnutiach stalo. A kto vlastne rozdelenie federácie chcel a prečo k nemu napokon došlo.

Odkedy sa stal ministrom školstva, prichádza s úvahami či iniciatívami – dobrými, zlými aj zbytočnými. Začína sa nový školský rok, takže čulého ministra bude opäť počuť. Ale čo chce vlastne spraviť s našimi základnými a strednými školami?

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Návrat Temného rytiera – The Dark Knight Rises, tretie a posledné Batmanovo dobrodružstvo nakrútené režisérom Christopherom Nolanom je, respektíve bolo, jedným z najočakávanejších filmov tohto roka.

Uhersko-hradišťská Filmovka je v mnohom podobná trenčianskej Pohode, len v tomto prípade nejde o hudbu a stretávanie sa so známymi, ale o hodiny strávené v prítmí dusných kinosál sledovaním výnimočných filmov. Donedávna možno neznámych, zabudnutých či nedocenených, no tento rok predovšetkým dlhých, smutných a mrazivo realistických.

V roku 2009 som dostal tip na pozoruhodný český festival anglo-americkej nezávislej DIY (Do It Yourself, čiže Urob si sám) scény. Koná sa počas leta v kutnohorskom pivovare a volá sa Creepy Teepee.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Občas tu píšem o Federácii spoločenského hokeja. Mnohí to nechápu, a vôbec sa im nečudujem. Toto píšem na turnaji, kde oslavujeme dvadsať rokov od založenia Federácie. FSH sme založili na internáte Družba II v roku 1992. Internát Družba postavili v Bratislave v druhej polovici dvadsiateho storočia pri Karloveskom ramene, neďaleko bývalej krčmy Riviéra. Na výstavbu sa použili tie najušľachtilejšie panely, ktoré dvíhali tie najelegantnejšie žeriavy. Samotná budova Družby II je z architektonického hľadiska čarovná.