Faktickým víťazom krajských a senátnych volieb v Česku sú komunisti. Aj keď nominálne skončili až druhí za ČSSD, ich dvadsať percent preferencií je šokom. Keby sa nereformovaným nástupcom bývalej štátostrany podobne darilo i v druhom kole volieb do Senátu (po uzávierke), vedno s ČSSD by mohli dať dokopy 49 mandátov, čiže ústavnú väčšinu. A z toho, najmä v nadväznosti na čoraz pravdepodobnejšiu možnosť predčasných volieb do Snemovne, poniektorým v Prahe už nabieha husia koža.

V slovenských dejinách nie je až tak veľa udalostí, na ktoré by sme mohli byť právom hrdí. Kto si ešte dnes spomenie na vyhlásenie, v ktorom sa hŕstka intelektuálov ospravedlnila Židom za deportácie? Pritom ide o druhú najdôležitejšiu akciu disentu pred rokom 1989.

Fixná idea premiéra, jedna zdravotná poisťovňa, je vo fáze „projektovej dokumentácie“. Analýzu, ktorú predstavila ministerka Zvolenská, však ešte čaká tŕnistá cesta realizácie. Je takmer isté, že stanovený termín – rok 2014 – pluralitný systém poisťovní prežije. No dôvod na výdych to nie je. Zo staršieho verdiktu Ústavného súdu k prvému Ficovmu pokusu o „unitarizmus“ v zdravotníctve („zákaz zisku“) jednoznačne vyplýva, že ústavne konformný spôsob neexistuje. Skutočnosť, že druhý pokus začína premiér z právne beznádejnej pozície, o čom dobre vie, tak s veľkou silou upozorňuje, akú významnú rolu zohráva v jeho vládnutí ešte stále ideológia.

Britský premiér David Cameron predstúpil v stredu 12. septembra 2012 pred médiá a povedal veľavravné prepáč. To patrí pozostalým obetí tragédie v Hillsborough, kde pred vyše 23 rokmi zomrelo 96 futbalových fanúšikov.

Za posledné desaťročia sa zmenil svet, médiá aj my. Obraz nezvíťazil nad písmom. Počítače, internety, google a facebooky znovu etablovali a rehabilitovali, aj keď v pozmenenej podobe, slovo a písmo. Všeobecná demokratizácia a ekonomizácia sveta viedla k štandardizácii, znižujúcej sa kvalite, bulvarizácii a kanibalizácii médií. To je dnešná mediálna rovnica. Našou domácou úlohou bola po roku 1989 pluralizácia a diferenciácia médií. V našej konkrétnej situácii bolo len otázkou, do akej miery je možná pluralizácia a diferenciácia médií v spoločnosti, ktorej historickým stereotypom správania je obranná túžba po jednote a spriemerovanie rozdielov. Tak to aj s našimi médiami dopadlo, sú také, aká je spoločnosť, a spoločnosť taká, aké sú médiá.

Česká republika je jediný postkomunistický štát, kde nedošlo k majetkovému vyrovnaniu s cirkvami. Vláda pripravila návrh, a ten bol akceptovaný všetkými cirkvami, aj židovskou náboženskou obcou. A potom sa ozvali kritici. Najmä socialisti a komunisti, ale aj niektorí radoví veriaci. Sú proti vydávaniu akéhokoľvek majetku cirkvám, hlavne tej nenávidenej katolíckej. Socialisti spustili protikatolícku kampaň, o ktorej židovská obec vyhlásila, že jej pripomína nacistickú antisemitskú kampaň z 20. a 30. rokov.

Kauza extradície a omilostenia azerbajdžanského dôstojníka Ramila Safarova, ktorý v roku 2004 počas kurzu angličtiny v Budapešti v rámci programu Partnerstvo za mier zavraždil svojho arménskeho kolegu v spánku, je oveľa viac problémom Európy ako Baku, aj keď oficiálne stanoviská EÚ tvrdia niečo iné.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Sotva existuje vo svete klasickej hudby vokálny súbor, ktorého meno by rezonovalo viac. Po dvoch rokoch sa britskí speváci z The Hilliard Ensemble vrátia na festival Konvergencie, aby v bratislavskom Dóme sv. Martina predstavili jeden zo svojich najzaujímavejších projektov.