Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Bracha Katz sa narodila v roku 1931 v Bratislave. Jej otec, jeden z vedúcich funkcionárov židovskej obce mal spoločne s jej strýkom na Suchom mýte obchod s delikatesami. Pani Katz pochádza z rabínskej rodiny. Preto ju veľmi mrzel kontext, v akom prvýkrát uvidela fotografiu detí, na ktorej je aj ona ako najstaršia z nich – druhá sprava.

Dnes som zasa jednu stretla. Sedela v električke na prednom sedadle vyhradenom pre invalidov. Mala husté šedivé vlasy zopnuté do copu. Na rozdiel od jej predchodkýň nemala stareckú palicu.

Každý, strašný Slota aj odvážna Nováková, má dodržiavať zákon a predpisy. Každý, aj tí dvaja, musí byť posudzovaný spravodlivo. A každý, aj oni, by mal pritom dbať o dôstojnosť. Lenže nič z toho neplatí.

Odjakživa mám rád cirkusy. Určite to súvisí s podobným zanietením môjho otca, podobne spolu „zdieľame“ záľubu v kolotočoch.

Jadrom tejto veľkej výstavy v SNG je malá revolúcia. Tou revolúciou je ďalšia vlna valiaca sa po sčerenej hladine oceánu moderny. Nové maliarstvo, nový expresionizmus. Revolucionári tentoraz nestrieľali z Aurory, ale maľovali. Vášnivo maľovali. Živočíšne. Inštinktívne. Naplno a nadoraz. Pripomína to dobu, keď po artrockových kapelách prišli na pódium Sex Pistols.

„Čo na to povieš?” spýtal sa Tracy tigra. „Nebodaj ťa vidia. Nebodaj ťa naozaj vidia, tak ako ťa vidím ja väčšinu života. No pozri, akú majú z teba hrôzu, na smrť si ich vydesil. Preboha, veď by mali vedieť, že sa nemajú čoho báť.”

Na Rumunsko sa často pozeráme cez prsty, a pritom ide o jeden z najpodstatnejších štátov sveta, aspoň v súvislosti so Slovenskom. Vďaka Rumunom máme veľa pokladov, ktoré pokladáme za výlučne naše.

Michael Moore začal svoju neuveriteľnú filmársku kariéru dokumentom o svojom rodnom meste. Nápad mal skvelý a cit dokumentaristu sa pri výbere témy nezaprel.

Streda 3. jún, bratislavský Hradný vrch krátko po 13. hodine popoludní. Hoci sa vnútri slovenského parlamentu práve začína schôdza, či - ako tvrdí opozícia - posledný predvolebný míting vládnych strán, vonkajšie znaky, ktoré by mali hovoriť o jej význame, sú zmätočné.