Situácia zatiaľ nie je tragická, na Slovensku je stále otvorených šesť katolíckych a jedna evanjelická bohoslovecká fakulta, znepokojivé však začínajú byť počty študentov. Bratislavský seminár a katolícka bohoslovecká fakulta sídlia neďaleko Dómu sv. Martina v ospalej Kapitulskej ulici. Seminár je koncom júna už prázdny. Po absolvovaní šiesteho ročníka bolo vysvätených deväť novokňazov a po skončení piateho ročníka šesť diakonov.
Začali sa prázdniny. Prednášajúcich a seminaristov nahradili údržbári, ktorých stará nerekonštruovaná budova viditeľne potrebuje. Jozef Haľko, historik a kaplán maďarskej komunity v Bratislave, prednáša na fakulte cirkevné dejiny už dvanásť rokov. Sedíme v pracovni so starým nábytkom a vysokým stropom. Haľko vidí hlavný dôvod úbytku bohoslovcov v demografii. „Menej detí, a najmä menej mnohodetných rodín, nevyhnutne znamená aj menší záujem o semináre.“ Stále však považuje počet študentov za relatívne dobrý a dôležitejšia ako kvantita je kvalita. S týmto názorom sa počas prípravy článku stretnem ešte viackrát. A tiež s dôvetkami, že kňazským povolaniam nepraje doba, trend konzumnej spoločnosti či kríza rodiny. Všetko je to, nepochybne, pravda. Noví kňazi a rehoľníci však spravidla pochádzajú z tých najkresťanskejších rodín, týka sa teda kríza aj ich?
.čísla
Na Slovensku v uplynulom roku študovalo v rímsko- a gréckokatolíckych seminároch spolu takmer 350 mladých mužov. Zatiaľ čo na Spiši a medzi gréckokatolíkmi na východe počet prvákov v porovnaní s ostatnými dvoma rokmi stúpal, v Bratislave, Badíne pri Banskej Bystrici či Košiciach klesal. V Bratislave, kde spoločne študujú chlapci z Bratislavskej aj Trnavskej arcidiecézy, nastúpilo dokonca iba šesť mladých mužov. Z toho z Trnavskej diecézy iba dvaja. Rovnako je to v Košiciach.
S novokňazmi to ešte nie je také zlé. Tento rok bolo vysvätených spolu 73 katolíckych novokňazov, z toho 16 boli rehoľníci a 12 gréckokatolíci. Zaujímavo vyznieva porovnanie s obdobím komunizmu. Po nástupe tvrdých perzekúcií, keď boli kláštory obsadené a všetci biskupi uväznení alebo internovaní, študovalo na jedinom povolenom katolíckom seminári v roku 1950 iba 42 študentov. Počet postupne rástol a po uvoľnení na konci 60. rokov sa dokonca blížil k trom stovkám. Od polovice 70. rokov však opäť nastal pokles na 120 – 150 seminaristov. Tomu zodpovedali aj nižšie počty vysvätených novokňazov. V rokoch 1978 – 1980 to bolo 20 až 22 ročne, ku koncu komunizmu sa to blížilo k päťdesiatke. Ak teda prirátame podzemnú Cirkev, dvadsať rokov po páde komunizmu sme na tom dnes zhruba tak ako na konci 80. rokov.
Podobná situácia je aj medzi evanjelikmi. Zatiaľ čo pred Novembrom nastúpilo do kňazského povolania 6 – 8, v niektorom roku až 10 novokňazov, v 90. rokoch ich bolo 16 – 20 a dnes je to opäť okolo desať. Porovnávame pritom neporovnateľné: obmedzenia, dozor a kádrovanie počas komunizmu – a možnosť slobodnej voľby dvadsať rokov po jeho páde. Čo sa vlastne stalo?
.zlaté 90. roky
Dôležité je pozrieť sa aj na uplynulých dvadsať rokov. Revolúcia v roku 1989 priniesla náboženskú slobodu, začali vznikať nové semináre a tie prilákali aj záujemcov, ktorí sa mohli rozhodnúť slobodne, bez obáv z postihu. Výsledky sa rýchlo dostavili. V Nitre študovalo po obnovení seminára v 90. rokoch 150 študentov, na Spiši prijali dokonca jeden rok vyše 70 uchádzačov. Gréckokatolíci, ktorí majú v posledných dvoch rokoch 11 – 12 novokňazov, ich mali v druhej polovici 90. rokov takmer tridsať ročne a spolu s rímskymi katolíkmi okolo sto, v roku 2003 dokonca 115.
Ján Kuboš, špirituál kňazského seminára v Spišskej kapitule, je pri hodnotení opatrný. Upozorňuje, že po roku 1990 mohli do seminára nastúpiť nielen maturanti z gymnázií, ale aj z učňoviek či stredných škôl s maturitou. „Navyše, ponovembrová eufória priniesla uchádzačov, ktorí nie vždy presne vedeli, čo chcú. Niektorí chceli spoznať a vidieť seminár naživo, pričom neboli vždy správne motivovaní, na druhej strane iní si chceli splniť dlho odkladané túžby,“ dodáva Kuboš. Napriek tomu všetci oslovení vyšší záujem a vyšší počet vysvätených kňazov z 90. rokov hodnotia kladne. Napokon, seminár slúži aj na to, aby mladí ľudia zistili, či je v nich skutočné povolanie, alebo iba dočasný zápal. Škola takýchto uchádzačov, prirodzene, roztriedila, novokňazov však bolo v porovnaní s dneškom stále rádovo viac. Otázka zostáva, prečo prišiel taký pokles?
.chýbajúci príklad
Martin má 26 a pred pár dňami sa stal diakonom. Znamená to, že bol pridelený na vybranú faru a do konca štúdia mu zostáva ešte jeden rok. Sedíme spolu v bratislavskej kaviarni a tento mladý usmievavý muž v tričku a nohaviciach na pohľad vôbec nepôsobí ako kňaz.
Pýtam sa ho, ako zvláda náročný program dňa, vstávanie o 5.30, večierku o 22.00 a málo priestoru na voľný čas. Nezdá sa, že by mu to spôsobovalo nejaké ťažkosti. Na otázku, prečo sa rozhodol stať kňazom, odpovedá, že rozhodujúci bol príklad kňaza, ktorého poznal. Prirodzene, od detstva miništroval a pravidelne chodil do kostola a keby nepocítil povolanie, dnes by nebol diakonom. Napriek tomu za rozhodujúci moment považuje otázku Mons. Jána Formánka, „či už podal prihlášku do seminára“. „Učitelia spevu na konzervatóriu vo mne videli operného speváka, sám som tomu načas uveril. Potom však prišiel mladý kňaz, absolvent školy v Ríme, ktorý dokázal majstrovsky kázať. A potom otázka Mons. Formánka,“ dodáva s úsmevom mladý diakon.
Jeho slová potvrdzuje aj nedávny americký výskum, podľa ktorého najviac seminaristov v Amerike uviedlo ako hlavný dôvod, prečo začali študovať za kňaza, príklad a priamu výzvu staršieho kňaza. Potvrdzuje to aj púchovský rodák Daniel Dian, ktorý o svojom kňazskom vzore, Mons. Štefanovi Palkovičovi, dokonca napísal knihu. „Palkovič v 20-tisícovom Púchove inšpiroval na kňazstvo 17 dnes vysvätených kňazov, štyroch z nich sám vysvätil,“ hovorí Dian. A mnohí z nich dodnes používajú jeho prirovnania z kázní. Lenže práve to vedie k zaujímavej otázke: ak je pravda, že rozhodujúcim faktorom na ceste „ku koláriku“ je príklad a vedenie kňaza, nie je v skutočnosti za dnešným poklesom kríza staršej generácie kňazov? Nechýbajú mladým záujemcom príklady, ktoré by ich priťahovali?
.rehoľné povolania
Ján Kuboš, ktorý pracuje ako špirituál seminára na konzervatívnejšom Spiši, hovorí o probléme otvorene: „Nie vždy dávame dobrý príklad. Navyše čelíme tomu, že mladý človek nerozlišuje a stotožňuje kňaza s cirkvou a prípadné individuálne pochybenie je pre neho zlyhaním celej cirkvi. A netreba zabúdať, že pozitívne vzory chýbajú v celej spoločnosti – v umení, v politike, a teda aj medzi kňazmi,“ zároveň však nemožno povedať, že by neexistovali, dodáva.
Prešedivený päťdesiatnik Matej Kýška, pedagóg v seminári v Badíne a zároveň farár v malej obci s poetickým názvom Riečka, s takýmto názorom čiastočne súhlasí. „Iste, kde niet vzorov, niet čo nasledovať.“ Problém je však podľa neho širší a zďaleka sa netýka iba kňazov. „Stačí sa pozrieť, koľko sa dnes číta. Knihy nečítajú mladí, ani starí, dokonca často ani mládež na univerzitách. Akoby to bol znak, že súčasný človek stráca záujem o akúkoľvek myšlienku,“ hovorí Kýška.
Horšie ako kňazi v pastorácii sú na tom rehole. Aj tu v porovnaní s 90. rokmi záujem upadol. Zatiaľ čo v rokoch 1990 – 95 vstúpilo do mužských reholí 410 a do ženských 548 nových rehoľníkov, o desať rokov neskôr to bolo už dramaticky menej a v rokoch 2000 – 2005 išlo len o 164 mužov a 159 žien. Dnes je teda v mužských reholiach 800 rehoľníkov a v ženských 2 550 rehoľníčok, zväčša však vekom starších sestier.
Zaujímavé je, že na Slovensku si pomerne rýchlo našli svoje miesto kontemplatívne rády, ktoré vznikli až po roku 1990. „Slovenské kandidátky odchádzali najskôr do cudziny, najmä do Poľska a Talianska, a teraz sa vracajú a zakladajú viaceré menšie kláštory,“ hovorí pre .týždeň sestra Daniela z Kongregácie dcér božskej lásky, známej pod zľudoveným názvom mariánky. „Najmä však registrujeme záujem o tzv. nové rehole, ktoré predtým u nás neboli a menší záujem o tie na Slovensku tradičnejšie,“ hovorí sestra Daniela, ktorá pracuje aj ako predsedníčka združenia zaštiťujúceho ženské rehole.
O tom, že ženské rehole majú väčší problém osloviť mladé dievčatá, hovoria aj samotní kňazi. Dôvodom je, že často sa venujú starým a chorým, prípadne výchove malých detí alebo kontemplácii, a teda je objektívne ťažšie „stretnúť“ budúce sestričky. Zaujímavým javom je, že viaceré budúce rehoľníčky už majú skončenú vysokú školu, sú teda zrelšie a o reholi nemajú mylné predstavy.
.slovensko sa mení
Slovenské kresťanstvo, ako ukazujú aj čísla týkajúce sa záujmu o povolanie, sa mení. Krajina sa sekularizuje a pohľad na počty seminaristov ukazuje, že viac ako obdobiu po páde komunizmu sme dnes bližšie obdobiu 80. rokov. Nemenia sa však len čísla, ale aj profil budúcich kňazov. Aj keď ich nie je veľa, rastie počet seminaristov, ktorí už absolvovali nejakú vysokú školu a medzi budúcimi kňazmi sa nachádzajú dokonca konvertiti. Donedávna nevídaný jav.
A nezanedbateľná je aj premena geografická. V Bratislave či Nitre sa semináre postupne menia na menšie, na Spiši či v gréckokatolíckych eparchiách je tomu naopak. Takže nie Trnava či Nitra, ale Prešov, Spiš a Orava dnes držia budúcnosť slovenského kresťanstva v rukách.
Začali sa prázdniny. Prednášajúcich a seminaristov nahradili údržbári, ktorých stará nerekonštruovaná budova viditeľne potrebuje. Jozef Haľko, historik a kaplán maďarskej komunity v Bratislave, prednáša na fakulte cirkevné dejiny už dvanásť rokov. Sedíme v pracovni so starým nábytkom a vysokým stropom. Haľko vidí hlavný dôvod úbytku bohoslovcov v demografii. „Menej detí, a najmä menej mnohodetných rodín, nevyhnutne znamená aj menší záujem o semináre.“ Stále však považuje počet študentov za relatívne dobrý a dôležitejšia ako kvantita je kvalita. S týmto názorom sa počas prípravy článku stretnem ešte viackrát. A tiež s dôvetkami, že kňazským povolaniam nepraje doba, trend konzumnej spoločnosti či kríza rodiny. Všetko je to, nepochybne, pravda. Noví kňazi a rehoľníci však spravidla pochádzajú z tých najkresťanskejších rodín, týka sa teda kríza aj ich?
.čísla
Na Slovensku v uplynulom roku študovalo v rímsko- a gréckokatolíckych seminároch spolu takmer 350 mladých mužov. Zatiaľ čo na Spiši a medzi gréckokatolíkmi na východe počet prvákov v porovnaní s ostatnými dvoma rokmi stúpal, v Bratislave, Badíne pri Banskej Bystrici či Košiciach klesal. V Bratislave, kde spoločne študujú chlapci z Bratislavskej aj Trnavskej arcidiecézy, nastúpilo dokonca iba šesť mladých mužov. Z toho z Trnavskej diecézy iba dvaja. Rovnako je to v Košiciach.
S novokňazmi to ešte nie je také zlé. Tento rok bolo vysvätených spolu 73 katolíckych novokňazov, z toho 16 boli rehoľníci a 12 gréckokatolíci. Zaujímavo vyznieva porovnanie s obdobím komunizmu. Po nástupe tvrdých perzekúcií, keď boli kláštory obsadené a všetci biskupi uväznení alebo internovaní, študovalo na jedinom povolenom katolíckom seminári v roku 1950 iba 42 študentov. Počet postupne rástol a po uvoľnení na konci 60. rokov sa dokonca blížil k trom stovkám. Od polovice 70. rokov však opäť nastal pokles na 120 – 150 seminaristov. Tomu zodpovedali aj nižšie počty vysvätených novokňazov. V rokoch 1978 – 1980 to bolo 20 až 22 ročne, ku koncu komunizmu sa to blížilo k päťdesiatke. Ak teda prirátame podzemnú Cirkev, dvadsať rokov po páde komunizmu sme na tom dnes zhruba tak ako na konci 80. rokov.
Podobná situácia je aj medzi evanjelikmi. Zatiaľ čo pred Novembrom nastúpilo do kňazského povolania 6 – 8, v niektorom roku až 10 novokňazov, v 90. rokoch ich bolo 16 – 20 a dnes je to opäť okolo desať. Porovnávame pritom neporovnateľné: obmedzenia, dozor a kádrovanie počas komunizmu – a možnosť slobodnej voľby dvadsať rokov po jeho páde. Čo sa vlastne stalo?
.zlaté 90. roky
Dôležité je pozrieť sa aj na uplynulých dvadsať rokov. Revolúcia v roku 1989 priniesla náboženskú slobodu, začali vznikať nové semináre a tie prilákali aj záujemcov, ktorí sa mohli rozhodnúť slobodne, bez obáv z postihu. Výsledky sa rýchlo dostavili. V Nitre študovalo po obnovení seminára v 90. rokoch 150 študentov, na Spiši prijali dokonca jeden rok vyše 70 uchádzačov. Gréckokatolíci, ktorí majú v posledných dvoch rokoch 11 – 12 novokňazov, ich mali v druhej polovici 90. rokov takmer tridsať ročne a spolu s rímskymi katolíkmi okolo sto, v roku 2003 dokonca 115.
Ján Kuboš, špirituál kňazského seminára v Spišskej kapitule, je pri hodnotení opatrný. Upozorňuje, že po roku 1990 mohli do seminára nastúpiť nielen maturanti z gymnázií, ale aj z učňoviek či stredných škôl s maturitou. „Navyše, ponovembrová eufória priniesla uchádzačov, ktorí nie vždy presne vedeli, čo chcú. Niektorí chceli spoznať a vidieť seminár naživo, pričom neboli vždy správne motivovaní, na druhej strane iní si chceli splniť dlho odkladané túžby,“ dodáva Kuboš. Napriek tomu všetci oslovení vyšší záujem a vyšší počet vysvätených kňazov z 90. rokov hodnotia kladne. Napokon, seminár slúži aj na to, aby mladí ľudia zistili, či je v nich skutočné povolanie, alebo iba dočasný zápal. Škola takýchto uchádzačov, prirodzene, roztriedila, novokňazov však bolo v porovnaní s dneškom stále rádovo viac. Otázka zostáva, prečo prišiel taký pokles?
.chýbajúci príklad
Martin má 26 a pred pár dňami sa stal diakonom. Znamená to, že bol pridelený na vybranú faru a do konca štúdia mu zostáva ešte jeden rok. Sedíme spolu v bratislavskej kaviarni a tento mladý usmievavý muž v tričku a nohaviciach na pohľad vôbec nepôsobí ako kňaz.
Pýtam sa ho, ako zvláda náročný program dňa, vstávanie o 5.30, večierku o 22.00 a málo priestoru na voľný čas. Nezdá sa, že by mu to spôsobovalo nejaké ťažkosti. Na otázku, prečo sa rozhodol stať kňazom, odpovedá, že rozhodujúci bol príklad kňaza, ktorého poznal. Prirodzene, od detstva miništroval a pravidelne chodil do kostola a keby nepocítil povolanie, dnes by nebol diakonom. Napriek tomu za rozhodujúci moment považuje otázku Mons. Jána Formánka, „či už podal prihlášku do seminára“. „Učitelia spevu na konzervatóriu vo mne videli operného speváka, sám som tomu načas uveril. Potom však prišiel mladý kňaz, absolvent školy v Ríme, ktorý dokázal majstrovsky kázať. A potom otázka Mons. Formánka,“ dodáva s úsmevom mladý diakon.
Jeho slová potvrdzuje aj nedávny americký výskum, podľa ktorého najviac seminaristov v Amerike uviedlo ako hlavný dôvod, prečo začali študovať za kňaza, príklad a priamu výzvu staršieho kňaza. Potvrdzuje to aj púchovský rodák Daniel Dian, ktorý o svojom kňazskom vzore, Mons. Štefanovi Palkovičovi, dokonca napísal knihu. „Palkovič v 20-tisícovom Púchove inšpiroval na kňazstvo 17 dnes vysvätených kňazov, štyroch z nich sám vysvätil,“ hovorí Dian. A mnohí z nich dodnes používajú jeho prirovnania z kázní. Lenže práve to vedie k zaujímavej otázke: ak je pravda, že rozhodujúcim faktorom na ceste „ku koláriku“ je príklad a vedenie kňaza, nie je v skutočnosti za dnešným poklesom kríza staršej generácie kňazov? Nechýbajú mladým záujemcom príklady, ktoré by ich priťahovali?
.rehoľné povolania
Ján Kuboš, ktorý pracuje ako špirituál seminára na konzervatívnejšom Spiši, hovorí o probléme otvorene: „Nie vždy dávame dobrý príklad. Navyše čelíme tomu, že mladý človek nerozlišuje a stotožňuje kňaza s cirkvou a prípadné individuálne pochybenie je pre neho zlyhaním celej cirkvi. A netreba zabúdať, že pozitívne vzory chýbajú v celej spoločnosti – v umení, v politike, a teda aj medzi kňazmi,“ zároveň však nemožno povedať, že by neexistovali, dodáva.
Prešedivený päťdesiatnik Matej Kýška, pedagóg v seminári v Badíne a zároveň farár v malej obci s poetickým názvom Riečka, s takýmto názorom čiastočne súhlasí. „Iste, kde niet vzorov, niet čo nasledovať.“ Problém je však podľa neho širší a zďaleka sa netýka iba kňazov. „Stačí sa pozrieť, koľko sa dnes číta. Knihy nečítajú mladí, ani starí, dokonca často ani mládež na univerzitách. Akoby to bol znak, že súčasný človek stráca záujem o akúkoľvek myšlienku,“ hovorí Kýška.
Horšie ako kňazi v pastorácii sú na tom rehole. Aj tu v porovnaní s 90. rokmi záujem upadol. Zatiaľ čo v rokoch 1990 – 95 vstúpilo do mužských reholí 410 a do ženských 548 nových rehoľníkov, o desať rokov neskôr to bolo už dramaticky menej a v rokoch 2000 – 2005 išlo len o 164 mužov a 159 žien. Dnes je teda v mužských reholiach 800 rehoľníkov a v ženských 2 550 rehoľníčok, zväčša však vekom starších sestier.
Zaujímavé je, že na Slovensku si pomerne rýchlo našli svoje miesto kontemplatívne rády, ktoré vznikli až po roku 1990. „Slovenské kandidátky odchádzali najskôr do cudziny, najmä do Poľska a Talianska, a teraz sa vracajú a zakladajú viaceré menšie kláštory,“ hovorí pre .týždeň sestra Daniela z Kongregácie dcér božskej lásky, známej pod zľudoveným názvom mariánky. „Najmä však registrujeme záujem o tzv. nové rehole, ktoré predtým u nás neboli a menší záujem o tie na Slovensku tradičnejšie,“ hovorí sestra Daniela, ktorá pracuje aj ako predsedníčka združenia zaštiťujúceho ženské rehole.
O tom, že ženské rehole majú väčší problém osloviť mladé dievčatá, hovoria aj samotní kňazi. Dôvodom je, že často sa venujú starým a chorým, prípadne výchove malých detí alebo kontemplácii, a teda je objektívne ťažšie „stretnúť“ budúce sestričky. Zaujímavým javom je, že viaceré budúce rehoľníčky už majú skončenú vysokú školu, sú teda zrelšie a o reholi nemajú mylné predstavy.
.slovensko sa mení
Slovenské kresťanstvo, ako ukazujú aj čísla týkajúce sa záujmu o povolanie, sa mení. Krajina sa sekularizuje a pohľad na počty seminaristov ukazuje, že viac ako obdobiu po páde komunizmu sme dnes bližšie obdobiu 80. rokov. Nemenia sa však len čísla, ale aj profil budúcich kňazov. Aj keď ich nie je veľa, rastie počet seminaristov, ktorí už absolvovali nejakú vysokú školu a medzi budúcimi kňazmi sa nachádzajú dokonca konvertiti. Donedávna nevídaný jav.
A nezanedbateľná je aj premena geografická. V Bratislave či Nitre sa semináre postupne menia na menšie, na Spiši či v gréckokatolíckych eparchiách je tomu naopak. Takže nie Trnava či Nitra, ale Prešov, Spiš a Orava dnes držia budúcnosť slovenského kresťanstva v rukách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.