Pred dvoma rokmi vznikol na Slovensku

Neobyčajne láskavý tichý drobný muž so smieškom v očiach hovorí, že čím je človek starší, tým jemnejšie má cvičiť svoje karate.

Sedel som v taxíku. Na mobile sa objavilo číslo začínajúce +48, čo, ako už viem, znamená Poľsko. Volala Agnieszka, redaktorka jedného z veľkých poľských denníkov, ktorá píše o Česku. I do Varšavy sa donieslo, že český parlament schválil „Topolánkov batoh“, ktorý je najmä

Slovo karate znamená prázdnu ruku, ruku bojovníka, ktorá nedrží nijakú zbraň, lebo je sama zbraňou. Dnes sa tak nazýva i šport, ale tradičné karate nie je športom. Nesúťaží sa v ňom a neudeľujú sa medaily. Ide o niečo omnoho vážnejšie, staršie, tajomnejšie a súkromnejšie.

Začítajte sa do bruselských dokumentov a prestanete sa báť o vaše deti: Európska únia ich ochráni pred obezitou, kovovými preliezačkami a šmýkačkami, ako aj pred „neštandardnými“ detskými tábormi. Milé deti, radujte sa.

V rozpätí niekoľkých dní oslavuje Slovensko dva sviatky, ktoré sa viažu k dvom rôznym diktatúram na našom území. Na pozadí patetických prejavov pravdepodobne opäť zanikne detail, že u nás doteraz neexistuje múzeum, ktoré by si obe totality pripomínalo.

Bolo to ako blesk z jasného neba, keď mi v sobotu ráno kolega Aurel Hrabušický zavolal, že Julo Koller zomrel. Bohužiaľ, tentoraz nešlo o „nedorozUMENIE“.

Bol pri všetkých kľúčových zlomoch českej populárnej hudby, hoci nevie hrať na žiadny hudobný nástroj. Bol hovorcom Občanského fóra, novinárom, hudobným producentom. Najradšej zo všetkého púšťa ľuďom hudbu.

Politici médiám neveria – niektorí ich bojkotujú, niektorí trpia ako nevyhnutné zlo. Neveria im ani banskobystrickí župní poslanci -- ale tí vysúkali rukávy a založili si vlastnú televíziu.

Svetová rada cirkví (SRC) je najvýznamnejšou celosvetovou ekumenickou inštitúciou. Združuje takmer všetky cirkvi a denominácie s výnimkou rímskokatolíckej cirkvi (tá je však v SRC oficiálnym „pozorovateľom“, pričom sa viacerých projektov aktívne zúčastňuje) a niektorých evanjelikálnych spoločenstiev.