V rozpätí niekoľkých dní oslavuje Slovensko dva sviatky, ktoré sa viažu k dvom rôznym diktatúram na našom území. Na pozadí patetických prejavov pravdepodobne opäť zanikne detail, že u nás doteraz neexistuje múzeum, ktoré by si obe totality pripomínalo.
V deň, keď si Slovensko pripomína 21. august 1968 a okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, vládne v Múzeu SNP v Banskej Bystrici čulý ruch. Dôvodom však nie je smutné výročie, ale blížiace sa centrálne oslavy SNP, ďalšej významnej udalosti v našich dejinách. Expozícia múzea pôsobí po modernizácii v roku 2004 atraktívne a ponúka v slovenských pomeroch zatiaľ nie príliš samozrejmú kombináciu statických exponátov s multimediálnymi projekciami. Aj vzhľadom na to expozícia miestami vyvoláva zimomriavky.
Viacerým návštevníkom však možno práve v ten deň napadla otázka, prečo u nás doteraz nevznikla inštitúcia, ktorá by uceleným spôsobom podávala svedectvo o oboch totalitných režimoch ovplyvňujúcich v 20. storočí život na Slovensku. Tí, ktorí mali možnosť navštíviť Múzeum teroru v Budapešti, Múzeum NDR v Berlíne či expozíciu Totalitné režimy v Rumunskom národnom múzeu, pritom vedia, že nejde o nejakú originálnu či nerealizovateľnú myšlienku. V čom je teda problém?
.nesprávna otázka?
„Kladiete nesprávnu otázku,“ hovorí mi hneď na úvod generálny riaditeľ Slovenského národného múzea Peter Maráky a vzápätí vysvetľuje: „Ja by som sa skôr pýtal, prečo doteraz nemáme moderné múzeum dejín Slovenska.“ Hovoriť o múzeu totalitných režimov je podľa neho ako baviť sa o užitočnej a zmysluplnej nadstavbe v situácii, keď nám chýba úplný základ. Jeho predstave by najviac zodpovedalo, keby sa obdobie diktatúr v širšom kontexte prezentovalo v rámci veľkého múzea 20. storočia. O jeho vzniku údajne snívajú viacerí historici a muzeológovia. Maráky má preň dokonca už aj vytypovanú budovu. „Viem si predstaviť, že takáto inštitúcia by mohla sídliť v obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu.“
Za zriadenie všeobecnejšieho múzea dejín 20. storočia sa prihovára aj Marákyho kolega a riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Vie si predstaviť, že súčasťou takejto inštitúcie by sa stalo aj jeho múzeum. „Toto storočie bolo pre Slovákov najkľúčovejšie a bolo by užitočné podávať ho komplexne. Zriadenie iba múzea totalít by mohlo niektoré veci vytrhnúť z kontextu.“
Medzi rozhodných zástancov myšlienky múzea totalít patrí historik Milan Zemko. „Ja si myslím, že takéto múzeum by bolo žiaduce, pretože tie dva totalitné systémy, ktoré Slovensko zažilo, zasiahli niekoľko generácií. To nie sú len epizódy! Mala by existovať inštitúcia, ktorá by dokázala názorne predstaviť, čo znamená totalita, preukázať jej zdroje, ale aj slabosť demokracie, ktorá týmto režimom umožnila dostať sa k moci.“ Zemko tvrdí, že by bolo lepšie, keby takáto inštitúcia existovala samostatne: „Keby sme vytvorili múzeum 20. storočia, tak by tam totalitné režimy museli byť prítomné. Na druhej strane je otázne, do akej miery by tam boli obsiahnuté. Vo svete je bežné, že fungujú aj špecializované múzea.“
Fakt, že doteraz nemáme na Slovensku ani múzeum totality, ani múzeum moderných dejín, má sám osebe silnú výpovednú hodnotu o vzťahu k našej národnej pamäti. O to viac, že sa ho s vysokou pravdepodobnosťou nedočkáme ani v blízkej budúcnosti.
.iba výstava
Ministerstvo kultúry nové múzeum tohto typu za prioritu nepovažuje. Maďaričov rezort nedávno predstavil návrh Stratégie rozvoja múzeí a galérií v Slovenskej republike. O vzniku podobnej inštitúcie v ňom nie je ani slovo. Presnejšie povedané, z technokratického dokumentu, ktorý sa utápa v opise všeobecne známeho stavu a povrchných analýzach slovenských múzeí a galérií, sa len ťažko dá vyčítať čokoľvek konkrétne. „O zriadení samostatného múzea moderných dejín Slovenska neuvažujeme, ale na budúci rok plánuje Historické múzeum sprístupniť výstavu Slovensko v 20. storočí. Po ukončení rekonštrukcie Bratislavského hradu by sa mali aj do tohto objektu vrátiť muzeálne expozície a jednou z nich by mala byť expozícia Dejiny Slovenska od najstarších čias až po súčasnosť,“ povedala pre .týždeň Soňa Čermáková-Uličná z tlačového odboru ministerstva.
.opatrný ÚPN
Ani Maráky, ani Mičev principiálne neodmietajú vznik múzea totalít, aj keby vzniklo pomimo nimi preferovaného konceptu múzea 20. storočia. V tom prípade by však podľa nich mala iniciatíva vyjsť najmä zo strany Ústavu pamäti národa (ÚPN).
„Priznám sa, že nad tým už dlhší čas uvažujem,“ zdôveruje sa predseda správnej rady ÚPN Ivan Petránsky. Vzápätí však dodáva, že jeho ústav by nemohol byť hlavným konštruktérom takéhoto projektu. Neumožňujú mu to vraj finančné prostriedky, ako ani fakt, že ťažisko jeho činnosti spočíva skôr v archívnej a dokumentačnej práci. Na vzniku múzea by sa museli podieľať aj ďalšie subjekty, ako Slovenské národné múzeum či hlavné mesto. „Ak sa to nepodarí takýmto spôsobom, tak by sme za istých okolností pristúpili k tomu, že by sme boli hlavnými realizátormi tejto myšlienky, ale potrebovali by sme na to, samozrejme, prostriedky štátu,“ hovorí Petránsky. Upozorňuje na to, že ani na obdobie slovenského štátu, ani na komunizmus neexistuje interpretačná zhoda medzi politickými elitami, bez ktorých podpory by sa takýto projekt len veľmi ťažko dal uskutočniť.
A v tom nakoniec môže byť aj najväčší kameň úrazu angažovania sa ÚPN v tomto projekte. Petránsky zatiaľ, na rozdiel od svojho predchodcu, nevzbudzuje dojem človeka ochotného pobiť sa za vec a riskovať konflikt s politikmi.
.mladí v akcii
Hľadanie odpovede na otázku, prečo u nás doteraz múzeum totality nevzniklo a jeho založenie ani v dohľadnom čase nehrozí, pripomína blúdenie v začarovanom kruhu verejných inštitúcií. Myšlienku si síce nikto nedovolí celkom odmietnuť, ale páliť si pre ňu prsty sa zase nikomu veľmi nechce. Znamená to, že na múzeum treba zabudnúť? Nie celkom. Ako v mnohých iných prípadoch, aj teraz môžu úradníkov v iniciatíve predbehnúť „súkromníci“.
Študent informatiky Michal Smišek sa pre myšlienku vytvorenia múzea nadchol pri návšteve pražského súkromného Múzea komunizmu. Spolu s ďalšími troma kolegami sa rozhodli, že sa o niečo podobné pokúsia aj na Slovensku. Skontaktovali sa s kurátorom berlínskeho Múzea NDR a pre svoj projekt začali hľadať pomoc aj na Slovensku. Na jar tohto roku navštívili šéfa ÚPN Petránskeho, ktorý im prisľúbil odbornú pomoc a rokovali aj s bratislavským primátorom Andrejom Ďurkovským. „Ten sa nás, asi pre náš mladý vek, ako prvé opýtal, či chceme múzeum, ktoré ospevuje komunizmus, alebo chceme ukázať, čo napáchal,“ spomína si s úsmevom Smišek.
O tom, ako by malo ich súkromné múzeum vyzerať, majú jasnú predstavu. „Mala by to byť tak trochu šou. Slovenské múzeá vyzerajú ako chaty, kde si ľudia odkladajú nepotrebné veci. My chceme, aby v našom múzeu prežili emócie. Nemalo by sa to skončiť tak, že si návštevníci zo zoznamu odklepnú ďalšie múzeum, ktoré už videli,“ opisuje Smišek svoj zámer.
Prečo sa vlastne skupina mladých ľudí, ktorí si roky komunizmu takmer nepamätajú, rozhodla venovať čas a energiu práve takému projektu? Aj na to má Smišek presvedčivú odpoveď. „Myslím si, že ľudia na Slovensku majú stále poznačenú mentalitu. Bývam v paneláku, ktorý by tu nestál, nebyť komunistov. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí by bez komunizmu určite rozmýšľali inak. Je to až príliš cítiť, aby som to mohol prehliadnuť, aj keď som to vlastne neprežil.“
Na svoj plán mladí nadšenci zháňajú finančné prostriedky. Rozhodli sa ísť dvoma cestami: osloviť sponzorov a pokúsiť sa získať peniaze z fondov EÚ.
.dozrejeme?
Samozrejme, iniciatíva Smiška a jeho kolegov pravdepodobne nepovedie k vzniku reprezentatívneho múzea, do hĺbky a v širokom kontexte mapujúceho obdobie komunizmu. Na druhej strane však tak trochu dáva odpoveď na viaceré obavy, ktoré sa objavujú v súvislosti s takým múzeom. Sme už dostatočne zrelí na takú inštitúciu? Existuje na ňu spoločenská objednávka? Je práve teraz tá správna politická konštelácia? To sú otázky, ktoré sa pri tejto téme ustavične opakujú. Asi najlepšie sa na ne dá odpovedať protiotázkami. Boli sme dostatočne zrelí na vlastnú štátnosť? Bola spoločenská objednávka na vznik ÚPN? Kedy bude ideálna politická konštelácia?
„Je čas, aby sa o to zviedol zápas,“ tvrdí historik Zemko. Dá sa len súhlasiť. Nakoniec, bude to oveľa lepší dôkaz národnej zrelosti, ako každoročné preteky o to, kto zapáli väčšiu vatru zvrchovanosti.
.jozef Majchrák
V deň, keď si Slovensko pripomína 21. august 1968 a okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, vládne v Múzeu SNP v Banskej Bystrici čulý ruch. Dôvodom však nie je smutné výročie, ale blížiace sa centrálne oslavy SNP, ďalšej významnej udalosti v našich dejinách. Expozícia múzea pôsobí po modernizácii v roku 2004 atraktívne a ponúka v slovenských pomeroch zatiaľ nie príliš samozrejmú kombináciu statických exponátov s multimediálnymi projekciami. Aj vzhľadom na to expozícia miestami vyvoláva zimomriavky.
Viacerým návštevníkom však možno práve v ten deň napadla otázka, prečo u nás doteraz nevznikla inštitúcia, ktorá by uceleným spôsobom podávala svedectvo o oboch totalitných režimoch ovplyvňujúcich v 20. storočí život na Slovensku. Tí, ktorí mali možnosť navštíviť Múzeum teroru v Budapešti, Múzeum NDR v Berlíne či expozíciu Totalitné režimy v Rumunskom národnom múzeu, pritom vedia, že nejde o nejakú originálnu či nerealizovateľnú myšlienku. V čom je teda problém?
.nesprávna otázka?
„Kladiete nesprávnu otázku,“ hovorí mi hneď na úvod generálny riaditeľ Slovenského národného múzea Peter Maráky a vzápätí vysvetľuje: „Ja by som sa skôr pýtal, prečo doteraz nemáme moderné múzeum dejín Slovenska.“ Hovoriť o múzeu totalitných režimov je podľa neho ako baviť sa o užitočnej a zmysluplnej nadstavbe v situácii, keď nám chýba úplný základ. Jeho predstave by najviac zodpovedalo, keby sa obdobie diktatúr v širšom kontexte prezentovalo v rámci veľkého múzea 20. storočia. O jeho vzniku údajne snívajú viacerí historici a muzeológovia. Maráky má preň dokonca už aj vytypovanú budovu. „Viem si predstaviť, že takáto inštitúcia by mohla sídliť v obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu.“
Za zriadenie všeobecnejšieho múzea dejín 20. storočia sa prihovára aj Marákyho kolega a riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Vie si predstaviť, že súčasťou takejto inštitúcie by sa stalo aj jeho múzeum. „Toto storočie bolo pre Slovákov najkľúčovejšie a bolo by užitočné podávať ho komplexne. Zriadenie iba múzea totalít by mohlo niektoré veci vytrhnúť z kontextu.“
Medzi rozhodných zástancov myšlienky múzea totalít patrí historik Milan Zemko. „Ja si myslím, že takéto múzeum by bolo žiaduce, pretože tie dva totalitné systémy, ktoré Slovensko zažilo, zasiahli niekoľko generácií. To nie sú len epizódy! Mala by existovať inštitúcia, ktorá by dokázala názorne predstaviť, čo znamená totalita, preukázať jej zdroje, ale aj slabosť demokracie, ktorá týmto režimom umožnila dostať sa k moci.“ Zemko tvrdí, že by bolo lepšie, keby takáto inštitúcia existovala samostatne: „Keby sme vytvorili múzeum 20. storočia, tak by tam totalitné režimy museli byť prítomné. Na druhej strane je otázne, do akej miery by tam boli obsiahnuté. Vo svete je bežné, že fungujú aj špecializované múzea.“
Fakt, že doteraz nemáme na Slovensku ani múzeum totality, ani múzeum moderných dejín, má sám osebe silnú výpovednú hodnotu o vzťahu k našej národnej pamäti. O to viac, že sa ho s vysokou pravdepodobnosťou nedočkáme ani v blízkej budúcnosti.
.iba výstava
Ministerstvo kultúry nové múzeum tohto typu za prioritu nepovažuje. Maďaričov rezort nedávno predstavil návrh Stratégie rozvoja múzeí a galérií v Slovenskej republike. O vzniku podobnej inštitúcie v ňom nie je ani slovo. Presnejšie povedané, z technokratického dokumentu, ktorý sa utápa v opise všeobecne známeho stavu a povrchných analýzach slovenských múzeí a galérií, sa len ťažko dá vyčítať čokoľvek konkrétne. „O zriadení samostatného múzea moderných dejín Slovenska neuvažujeme, ale na budúci rok plánuje Historické múzeum sprístupniť výstavu Slovensko v 20. storočí. Po ukončení rekonštrukcie Bratislavského hradu by sa mali aj do tohto objektu vrátiť muzeálne expozície a jednou z nich by mala byť expozícia Dejiny Slovenska od najstarších čias až po súčasnosť,“ povedala pre .týždeň Soňa Čermáková-Uličná z tlačového odboru ministerstva.
.opatrný ÚPN
Ani Maráky, ani Mičev principiálne neodmietajú vznik múzea totalít, aj keby vzniklo pomimo nimi preferovaného konceptu múzea 20. storočia. V tom prípade by však podľa nich mala iniciatíva vyjsť najmä zo strany Ústavu pamäti národa (ÚPN).
„Priznám sa, že nad tým už dlhší čas uvažujem,“ zdôveruje sa predseda správnej rady ÚPN Ivan Petránsky. Vzápätí však dodáva, že jeho ústav by nemohol byť hlavným konštruktérom takéhoto projektu. Neumožňujú mu to vraj finančné prostriedky, ako ani fakt, že ťažisko jeho činnosti spočíva skôr v archívnej a dokumentačnej práci. Na vzniku múzea by sa museli podieľať aj ďalšie subjekty, ako Slovenské národné múzeum či hlavné mesto. „Ak sa to nepodarí takýmto spôsobom, tak by sme za istých okolností pristúpili k tomu, že by sme boli hlavnými realizátormi tejto myšlienky, ale potrebovali by sme na to, samozrejme, prostriedky štátu,“ hovorí Petránsky. Upozorňuje na to, že ani na obdobie slovenského štátu, ani na komunizmus neexistuje interpretačná zhoda medzi politickými elitami, bez ktorých podpory by sa takýto projekt len veľmi ťažko dal uskutočniť.
A v tom nakoniec môže byť aj najväčší kameň úrazu angažovania sa ÚPN v tomto projekte. Petránsky zatiaľ, na rozdiel od svojho predchodcu, nevzbudzuje dojem človeka ochotného pobiť sa za vec a riskovať konflikt s politikmi.
.mladí v akcii
Hľadanie odpovede na otázku, prečo u nás doteraz múzeum totality nevzniklo a jeho založenie ani v dohľadnom čase nehrozí, pripomína blúdenie v začarovanom kruhu verejných inštitúcií. Myšlienku si síce nikto nedovolí celkom odmietnuť, ale páliť si pre ňu prsty sa zase nikomu veľmi nechce. Znamená to, že na múzeum treba zabudnúť? Nie celkom. Ako v mnohých iných prípadoch, aj teraz môžu úradníkov v iniciatíve predbehnúť „súkromníci“.
Študent informatiky Michal Smišek sa pre myšlienku vytvorenia múzea nadchol pri návšteve pražského súkromného Múzea komunizmu. Spolu s ďalšími troma kolegami sa rozhodli, že sa o niečo podobné pokúsia aj na Slovensku. Skontaktovali sa s kurátorom berlínskeho Múzea NDR a pre svoj projekt začali hľadať pomoc aj na Slovensku. Na jar tohto roku navštívili šéfa ÚPN Petránskeho, ktorý im prisľúbil odbornú pomoc a rokovali aj s bratislavským primátorom Andrejom Ďurkovským. „Ten sa nás, asi pre náš mladý vek, ako prvé opýtal, či chceme múzeum, ktoré ospevuje komunizmus, alebo chceme ukázať, čo napáchal,“ spomína si s úsmevom Smišek.
O tom, ako by malo ich súkromné múzeum vyzerať, majú jasnú predstavu. „Mala by to byť tak trochu šou. Slovenské múzeá vyzerajú ako chaty, kde si ľudia odkladajú nepotrebné veci. My chceme, aby v našom múzeu prežili emócie. Nemalo by sa to skončiť tak, že si návštevníci zo zoznamu odklepnú ďalšie múzeum, ktoré už videli,“ opisuje Smišek svoj zámer.
Prečo sa vlastne skupina mladých ľudí, ktorí si roky komunizmu takmer nepamätajú, rozhodla venovať čas a energiu práve takému projektu? Aj na to má Smišek presvedčivú odpoveď. „Myslím si, že ľudia na Slovensku majú stále poznačenú mentalitu. Bývam v paneláku, ktorý by tu nestál, nebyť komunistov. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí by bez komunizmu určite rozmýšľali inak. Je to až príliš cítiť, aby som to mohol prehliadnuť, aj keď som to vlastne neprežil.“
Na svoj plán mladí nadšenci zháňajú finančné prostriedky. Rozhodli sa ísť dvoma cestami: osloviť sponzorov a pokúsiť sa získať peniaze z fondov EÚ.
.dozrejeme?
Samozrejme, iniciatíva Smiška a jeho kolegov pravdepodobne nepovedie k vzniku reprezentatívneho múzea, do hĺbky a v širokom kontexte mapujúceho obdobie komunizmu. Na druhej strane však tak trochu dáva odpoveď na viaceré obavy, ktoré sa objavujú v súvislosti s takým múzeom. Sme už dostatočne zrelí na takú inštitúciu? Existuje na ňu spoločenská objednávka? Je práve teraz tá správna politická konštelácia? To sú otázky, ktoré sa pri tejto téme ustavične opakujú. Asi najlepšie sa na ne dá odpovedať protiotázkami. Boli sme dostatočne zrelí na vlastnú štátnosť? Bola spoločenská objednávka na vznik ÚPN? Kedy bude ideálna politická konštelácia?
„Je čas, aby sa o to zviedol zápas,“ tvrdí historik Zemko. Dá sa len súhlasiť. Nakoniec, bude to oveľa lepší dôkaz národnej zrelosti, ako každoročné preteky o to, kto zapáli väčšiu vatru zvrchovanosti.
.jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.