Sú to čudné karikatúry. Na obálke časopisu Respekt drží nemecká kancelárka Angela Merkel v rukách hada s Putinovou hlavou, pokúšajúceho sa urobiť slučku okolo jej krku. Na obálke nemeckého týždenníka Der Spiegel je fotomontáž vojnovej fotografie nacistických pohlavárov a Angely Merkelovej v žltozelenom nohavicovom kostýme pred aténskou Akropolou a keby to nebol akurát Spiegel, pokladal by som to za dosť nechutné.

Aj seriózny mienkotvorný časopis musí občas písať o tých najdôležitejších veciach. Nemyslím tým politiku.

Minulý týždeň sa na internete rozpútala vášnivá diskusia. Spisovateľ Michal Hvorecký vo svojom článku Čo spája Hlina napadol podnikateľa a aktivistu Alojza Hlinu. Ten mu zase pohrozil súdom. Hvorecký sa ospravedlnil. Do sporu sa vložil aj politik Ondrej Dostál, ktorý sa postavil na Hlinovu stranu. Ako sa na to dnes pozerá Michal Hvorecký?

Dežo Ursiny zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 2. mája 1995. Potichu to pripomenul dokument Momentky (2008) režiséra Petra Krištúfka. Ten film si podržal hodnotu svedeckej výpovede, Dežove pesničky znejú čoraz lepšie, len všetci, čo vo filme účinkovali, sú o sedem rokov starší, alebo nežijú.

Existujú historicky výnimočné vzťahy Slovenska k Rusku? Je vzťah k Rusku jadrom a stredom slovenských dejín? Na takto sugestívne položené otázky sa dá odpovedať len sugestívne. Skúsim preto postaviť otázku ináč – sú výnimočné vzťahy k Rusku, z ktorých sa vyvodzuje ich centrálne postavenie pre slovenské dejiny, faktom alebo mýtom a utópiou?

Začiatkom apríla 1991 sa stretla koaličná rada, ktorú tvorili VPN, KDH, DS a MNI. Jej rokovanie otvoril Fedor Gál tým, že VPN navrhuje odvolať Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády. Napätie medzi Mečiarom a vedením VPN bolo vtedy už veľké, ale o takomto návrhu predsedu Gála nevedelo ani VPN, ani prítomný Mečiar, ani ostatné koaličné strany. Medzi prítomnými nastalo ticho, ktoré prerušil predseda Maďarskej nezávislej iniciatívy László A. Nagy, keď povedal, že podporuje tento návrh. Ostatné strany sa nevyjadrili.

Vážený pán predseda vlády, na začiatku Vašej vlády v lete 2006 ste sa okrem Róberta Kaliňáka a Jána Packu aj Vy verejne vyslovili ku kauze študentky Hedvigy Malinovej, a to spôsobom, aký nemá v slobod-nej spoločnosti obdoby.

Trinásteho apríla sme s Dagmar Kusou, Annou Kratochvílovou a Petrom Zajacom odniesli do Košíc výzvu Za spravodlivé súdnictvo, ktorú sme prečítali na protestnom zhromaždení Pezinčanov v súvislosti s rozhodovaním Ústavného súdu o pezinskej skládke.

Je máj, je lásky čas, „hrdliččin zve ku lásce hlas.“ Noční vlci už zaliezli do nor, neboli to nevinní motorkári na výlete, ale Putinova kohorta, ktorá kolíkovala cestu pre vojenské konvoje. Komu sa nepáči slovo kohorta, nech sa ide pozrieť na Putinovu bustu rímskeho imperátora v dedinke neďaleko Petrohradu, ktorú tam nainštalovali miestni donskí kozáci. Keďže boli aj takí, čo nestrkali hlavu do piesku a spanilú jazdu neprečušali, museli sa tí piati motorkári na hraniciach strategicky rozptýliť, alebo pricestovať vlakom, požičať si u nás motorky aj motorkárov a spoľahnúť sa na Slavíne na logistiku ruského veľvyslanectva.

Prepáčte mi tú naivitu – ako človek, ktorý celý život narába so slovami, som si myslel, že ak sa názov nejakej spoločnosti končí na -stav, tak tá spoločnosť niečo stavia. A aby to niečo postavila, zamestnáva desiatky, stovky kopáčov, bagristov, betonárov, lešenárov, murárov, montérov, žeriavnikov, skrátka stavebných robotníkov. V prípade Váhostavu som sa zmýlil. To bodré heslo Váhostav neváha, stavia, s ktorým spoločnosť napochodovala na stavenisko nášho prvotnopospolného kapitalizmu, znie dnes trochu inak, zato pravdivo: Váhostav nestavia, stavajú preň a zaň iní a Váhostav ich akurát privádza na mizinu. Na Slovensku sa tomu hovorí ozdravenie firmy.