Pred niekoľkými dňami ste v reakcii na opozičnú demonštráciu napísali článok o Alojzovi Hlinovi. Prečo ste sa vlastne proti nemu ozvali?
Mojou hlavnou motiváciou bolo, že pán Hlina podľa mňa zahmlieva veľkú časť svojej minulosti a mnohé jeho názory z deväťdesiatych rokov sú v príkrom rozpore s tým, čo hlása dnes.
Vo svojom článku ste ho obvinili z viacerých vecí, spomenuli ste napríklad jeho „gerila bilbordy“ s čudnými posolstvami. Keby to tak aj bolo, nepripúšťate možnosť, že sa človek môže zmeniť?
Samozrejme, že pripúšťam zmenu. V mojej práci, v literatúre, je zmena kľúčom k postave. Román je postavený na tom, že hlavná postava je iná na začiatku a iná na konci. Ja sám som prešiel vývojom, verím, že v pozitívnom zmysle, a keď porovnám seba v čase, keď som začínal, a dnes, som celkom iný človek. Ale stále sa hlásim k tomu, čo som urobil, aj s tými chybami. Mám často pocit, že naša kultúra aj naša žurnalistika je plná neomylných ľudí, ktorí si zakladajú na tom, že majú čistý morálny profil, ale nič neriskujú, aby nič nepokazili. Ale aj chyby posúvajú dopredu. Verte mi, že z tejto polemiky som si zobral obrovské ponaučenie. Asi som to potreboval, urobil som chybu a nesiem za ňu zodpovednosť.
Nemali byť pre vás poučením už minuloročné články o Františkovi Mikloškovi?
Ja mám pocit, že ten článok o Mikloškovi sa už zmýtizoval. Ja som sa zaň už vtedy ospravedlnil, bola to chyba, nemal som sa púšťať do práce politológa. Myslím si, že Samuel Abrahám dokázal oveľa vecnejšie a lepšie vysvetliť, prečo je pre časť voličskej obce pán Mikloško neprijateľný. Ja som vyštudoval estetiku, dejiny umenia, nebola to moja parketa. Urobil som to nešikovne, ale podľa mňa to bolo odlišné ako prípad Hlina. Šlo o volebnú kampaň, takáto konfrontácia názorov k nej patrí a aj sa v nej trocha preháňa.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.