Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Európan roka 2012 Šymon Kliman vystavuje v rámci Mesiaca fotografie cyklus Beautiful People, z ktorého fotografia rómskej madony je aj na plagátoch. Vyčítajú mu, že nemá svoj autorský štýl, jeho však baví skúšať vždy inak a stále niečo nové, učiť sa.

Peter Lipa sa považuje predovšetkým za speváka, preto musí stále koordinovať termíny hudobníkov, mať program, perspektívu, nové pesničky, lebo mať nový účes už podľa neho nie je taká atrakcia. Dlhé roky robí rozhlasovú reláciu o džeze, moderuje a režíruje Bratislavské jazzové dni.

Najvyššiu ponuku na vydavateľské práva Satanských veršov prekonala v roku 1988 iná ponuka o celých stotisíc dolárov. Literárny agent Andrew Wylie, verný svojej prezývke „Šakal“, povedal svojmu klientovi, aby ju odmietol.

Keď pred dvoma rokmi autorský tím speváčky Kristíny obvinili z toho, že refrén skladby Horehronie vykráda macedónsku ľudovú pesničku, do sporu vtiahli hudobných teoretikov, bulvár, fanúšikov aj nepriateľov. Nič z toho sa nemôže stať medzi veľrybami, tam sa s vykrádaním hitov doslova počíta.

Osemdesiate roky boli peklo. Lokálne i globálne. Rifle s plesňovým vzorom, yuppies, súrodenci Hečkovci, Michal David, príkladov je nepočítane. Mainstream odvtedy nebol dekadentnejší. Ak dnes zažívame revival osemdesiatok, je to len slabý odvar kĺžuci sa po povrchu. Veci v osemdesiatkach pritom boli natoľko radikálne, že sa nedali obísť mlčaním. Dnes navyše predstavujú osemdesiatky ono idylické miesto, kam sa moja generácia vracia v pamäti, keď spomína na mladosť.

Agenti sú medzi nami. Nedávno na budapeštianskej univerzite historici rokovali o kolaborácii a tzv. otázke agentov. V Maďarsku je to ťažké dedičstvo. Po roku 1947 boli prvé demokratické voľby presne pred 22 rokmi a túto otázku sa dodnes nepodarilo vyriešiť. Dobre sa pamätám, veď sám som bol v politike, keď na jeseň roku 1990 do ústredia Maďarského demokratického fóra prišiel roztrpčený vedúci parlamentnej frakcie a povedal: Viete, že medzi nami je najviac agentov?! Pravdaže, povedal som, naša frakcia je predsa najväčšia a je prirodzené, že komunistická tajná služba sem poslala veľa ľudí.

Jednou z najhorších tragédií druhej svetovej vojny bolo zničenie Varšavy po vypuknutí varšavského povstania v roku 1944. Mala byť zničená na popol, ako Kartágo. Ešte v roku 1944 tam žilo 900-tisíc ľudí. Po porážke povstania žilo v ruinách Varšavy už len okolo tisíc ľudí. Prinášame text poľského historika, ktorý opisuje jednu z osudových častí tejto masakry, masové vraždenie v mestskej časti na Woli.

Október bez tradičných „džezákov“ – to by asi nebolo ono. Aktuálny 38. ročník etablovaného festivalu však v posledných rokoch nastoľuje otázky najmä svojím dramaturgickým smerovaním.

Tak zase som sa ocitol v nevítanej mediálnej pozornosti. Keď ma premiér Petr Nečas určil za svojho poradcu pre ľudské práva a zahraničnú politiku pred dvoma rokmi a dvoma mesiacmi, mnohé ľavicové skupiny proti mne demonštrovali. A boli toho plné médiá. Keď premiér teraz v októbri spoluprácu so mnou a môj zmluvný vzťah s Úradom vlády ČR ukončil, situácia sa zopakovala, ale našťastie v menšej miere. Teraz žiadne demonštrácie neboli, len záujem médií a žiadosti o rozhovory. Čo sa dá prežiť...