Kúpili sme si lampu, ktorá svitá. Nastavíte ju ako budík na konkrétny čas, a ona vám pol hodinu pred časom budenia začne svitať. Pekne postupne. Z úrovne nula na úroveň 100. Keď dosiahne 100, zazvoní vám ako budík. Vymysleli ju pre ľudí v krajinách, ktorí sa musia budiť do tmy. My v Moskve to už máme tu, vy na Slovensku to budete mať o chvíľu. Severania to majú pol roka v roku, a preto na tej lampe dosť fičia. Má taký guľatý tvar ako slniečko. Pekne v podvedomí, keď spíte ranným spánkom, vás postupne budí svetlo.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Nobelovu cenu za ekonómiu dostala trojica profesorov, vysvetľujúcich oceňovanie aktív. Dvaja z nich majú pritom značne protichodné vysvetlenie.

Baracoa je najstaršie mesto na Kube a až do 60. rokov žilo odrezané od celého ostrova, pretože tam neviedla cesta cez horské sedlo. Tú dal vybudovať až Fidel a krásny priechod cez hory, ktorý tak vznikol, je naozaj pastvou pre oči. Dovtedy sa do Baracoy dalo dostať iba po mori a tú izolovanú existenciu v meste dodnes cítiť. Ľudia sú tu uzavretejší, ani návštevníci ich nezaujímajú. To, ako jedno im to bolo, som si nafilmovala aj vo fajnovej zmrzlinárni. Ešte väčšiu ľahostajnosť sme mohli nakrútiť v ľudovej zmrzlinárni.

Je dosť zvláštne povedať, že som sa náhodou ocitol na pláži na Bali, ale stalo sa. Musel som byť pracovne v utorok v Kuala Lumpure a v sobotu v Jakarte. Nikdy predtým som nebol v Ázii, ale zadíval som sa na Google Maps, všimol si, že Bali je tak nejako uprostred a vzápätí som istil, že s ázijskou obdobou Ryanairu ma vyjde dodatočná letenka na 30 dolárov.

Týždeň má krásne staré fotky a ja vraj môžem písať o čom chcem, najlepšie o jazze. Len tak mimochodom: po osemdesiatom deviatom sme sa – vtedy hŕstka zakladateľov Slovenskej jazzovej spoločnosti – dohodli, že vymažeme zo slovenčiny slovo „džez”. Mali sme pocit, že keď už sme raz slobodní, tak môžeme rozhodovať aj o tom. Nekonzultovali sme to s Jazykovým ústavom a džez sme pochovali. No jazz na Slovensku žije ďalej.

Som v tom istom parku, kde som sa pred tridsiatimi rokmi naháňala a hrala so svojou sestrou. Dve dievčatá robia piruety a ja mám pocit déjà vu. Niečo mu však chýba, niečo je inak. Fontána so zvukmi dažďa, dopadajúceho na mramor, tu už nie je. Až na niekoľko vzácnych výnimiek sa podobná panoráma opakuje na každom havanskom námestí. Je to núdza, nedbalosť alebo vedomá politika mesta? Nikto nevie, ale v posledných dekádach prišla Havana o prítomnosť vlhkosti fontán.

V polovici júna zomrel vo veku 54 rokov významný nemecký novinár Frank Schirrmacher. Nemecko stratilo jedného z mála verejných intelektuálov, ktorý aj vo veku upadajúcich papierových novín dokázal zaujať celú krajinu.

V tejto krajine som hosťom, a tak by som sa mal aj správať. Ale predsa mám jednu prosbu: milý slovenský ľud, mohol by si ma ušetriť tých tvojich výhovoriek?

V Európe vidíme niečo ako sedliacke povstanie, jacquerie. Od Dublinu po Lublin, od Portugalska po Pomoransko sa vzbúrení sedliaci zbiehajú v okolí Breydel building v Bruseli – pripití z domoviny, pokrikujúci nacionalistické slogany a odhodlaní nakopať tú federalistickú mašinériu starým dobrým spôsobom. Sú medzi nimi grécki antikapitalisti, maďarskí neofašisti aj uhladení nemeckí profesori, ktorí chcú naspäť svoju deutschemark. Dokážu nájsť spoločný pohľad s talianskymi ľavicovými komediantmi aj holandskými pravicovými buričmi. A všetci dokopy majú jednoduchý slogan: Zvrhnime technokraciu, dosť bolo byrokracie, chceme vrátiť moc ľudu!