Nááááááádych a výýýýýýdych. A náááádych a výýýdych. Jogín Deepak sa dvíha a krúti a motá, a dýcha tak hlasno že aj cez hučanie mora ho počuť až sem. Dávam si svoju obligátnu rannú palacinku s banánom a nutelou a k tomu čierny čaj. Na obzore v diaľke poskakujú delfíny. Deepak má teraz tvar akejsi striešky.

Trikrát o tom, čo sa kde pokladá za svätokrádež. Kde, kedy a koho je vhodné zobrazovať v podobe psa? A môže sa národné kultúrne dedičstvo stať naozaj majetkom všetkých?

Zlákali mě na podzimní výlet do Madridu, snad abych pochopil, že vidět neznamená vědět, že vidíme jenom to, o čem už cosi víme. A čím méně víme, tím méně vidíme. Proč vlastně milióny lidí tak náruživě cestují, opravdu věří, že cestování rozšiřuje obzory?

Román britského prozaika Iana McEwana nazvaný Čierne psy je napriek svojmu neveľkému rozsahu vrstevnatým dielom, ktoré zachytáva zmeny v živote aktérov i spoločnosti v rozpätí od druhej svetovej vojny až po pád Berlínskeho múru.

Myšlenka byla jednoduchá. Až jednou trvale osídlíme Mars, jakkoli veliká zásoba potravin a kyslíku nebude stačit. Jedním z nápadů bylo si s sebou vzít miniaturní Zemi, veliký skleník.

29. 9. 1999 som v popoludňajších hodinách vystúpil z vlaku v Trstenej. Nemohol som inak, lebo to je konečná stanica a ďalej už ani nie sú položené koľajnice. Namieril som svoje kroky k miestnemu františkánskemu kláštoru, položil som svoj kufor na zem a trikrát zazvonil na zvonček...

Turecká ofenzíva na severovýchode Sýrie, vzduchom i po zemi, ktorá už hlási aj civilné obete, je symbolický zvonec za „americkým“ svetovým poriadkom fungujúcim 70 rokov.

Netvrďte mi, že sa neviete zaseknúť na youtube. Nie som typ, čo sa zasekne na facebooku, na počítačových hrách alebo na pokeci. Ale na youtube, to áno. Akurát som si pozerala zvieratká, konkrétne rozprávacie psy.

Film Cesta režiséra Johna Hillcoata je po snímke Táto krajina nie je pre starých druhým sfilmovaným románom Cormaca McCarthyho. V apokalyptickej sci-fi Cesta zostala Zem po globálnej katastrofe vyprahnutá, chladná a mŕtva.

Ani tentoraz žiadna z politických strán veľmi nebojovala o ministerstvo školstva. Veď kto inteligentný a ctižiadostivý by stál o zástupy večne nespokojných učiteliek a žiakov, ktorí sami voliť ešte nemôžu. Aj ich rodičov dnes zaujíma všetko možné okrem školstva. Pritom nikto od ministra nečaká, že rozdelí vody Červeného mora a učiteľov a študentov prevedie do Zeme zasľúbenej. Väčšina žiakov by pre šťastie dokonca nepotrebovala dotykové tabule ani výkonné notebooky do každej lavice. Určite by nás milo prekvapili, no toto všetko nám úplne vynahradia schopní, motivovaní a neprepracovaní učitelia.