Jestvujú spoločenské témy, o ktorých sa hovorilo ťažko v minulosti a hovorí sa ťažko aj dnes. Ani budúcnosť to nezmení. Preto, že tie témy sú odporné, na celý život boľavé, zanesené predsudkami a stereotypmi. Sú špinavé.

„Čau Terezo, nechceš jít na Mars?” ozvalo sa z telefónu minulý rok v zime. Na Mars? Jasné, hovorím, zatiaľ čo sedím zababušená v pražskej električke.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.

Terezka si vždy porozkladala všetky plyšové zvieratká do kruhu okolo seba. Medvedíky, sloníky a najmä koníky. Minimálne 15 kúskov. Niektoré staré, „zožmolkované“, ktoré si pamätali aj mamino detstvo, iné nové, sofistikované... každý víkend tak sedávali v detskej izbe. Terezka im navarila obed, všetko vmalých umelohmotných riadikoch, ktoré mala na ten účel pripravené na poličke. Po obede im zvykla čítať rozprávky. S rešpektom sme ju pritom sledovali. Ja už v ranej puberte, rodičia vo veku, ktorý vidí detstvo ako zázračný, až posvätný čas.

Mala som priam sviatočný pocit, keď som ako dieťa sedela pri telke, a na obrazovke sa objavil v tme svetelný kužeľ a z neho na zem spadol z neba Mr. Bean. V pozadí spieval anglický zbor tú krásnu melódiu, ktorá avizovala 20 minút totálneho záchvatu smiechu. Smiali sme sa všetci. Mama, tato, malá Terezka, ale ja asi najviac a občas som si aj cvrkla.

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov o ľudských právach v rôznych svetových kútoch, ktorý nesie názov Jeden svet toho roku jubiloval – na pleciach si nesie prvý krížik a na krku rozmýšľajúcu hlavu, čo má ústa a tie hovoria, aby sme neboli slepí, hluchí, nemí, nevšímaví...

Tango = vášeň, napätie, konflikt i