Taká povolebná realita, že ani Fico s celým Smerom poslaní do minulosti zásadne nezlepšia náladu verejnosti prahnúcej po zmenách a reformách, sa určite  neočakávala.

V piatok podvečer prechádzala rodiaca sa vládna koalícia svojou krízou. Čitateľ už azda pozná rozuzlenie, avšak zápas  o ministerstvo financií – pretože o to ide – je veľmi zlé znamenie.

Vrcholne extrémna realita, v ktorej sa nová vláda rodila a narodila, celkom isto výrazne ovplyvnila proces jej tvorby. Imperatív rýchlosti ako absolútnej priority zrejme zafungoval.

Názor, že aj škandály majú na Slovensku svoje dno, zmenil uplynulý týždeň na jeden veľký hoax. Hovory Kočner-Trnka a zvuková Gorila prelomili všetko.

V nápadnej zhode s konsenzom, že EÚ potrebuje reformu, existuje široká zhoda, že odchod Británie je míľnik, predel dvoch ér a celkom nová kapitola v dejinách tohto kontinentu.

Tri týždne pred voľbami kampaň akoby stále zostávala dlžná stávke, ktorá je 29. februára v hre. Pocit, že strany, od ktorých sa očakáva lepšia budúcnosť, nejdú stále na „plné obrátky“, je vcelku intenzívny.

Uzávierka kandidačných listín strán a hnutí, ktoré odteraz môžeme obdivovať či neznášať, nie je žiadnym míľnikom volebnej kampane. Čo sa na základe kandidujúcich mien dá povedať?

Keby bol autor fanúšikom brexitu – akože nie je – do prológu by sa mu nevošlo nič nad rámec faktu, že tri a pol roka neistôt a frustrácií z brexitu rozťali britskí voliči tým najimpozantnejším spôsobom.

Po týždňoch tureckej ofenzívy sa jej zámer, ktorým je vytlačiť Kurdov ďalej od svojej hranice a vytvoriť nárazníkovú zónu, kam by následne presídlili utečencov, utešene naplňuje.

Na medicínsko-ekonomickú krízu, ak aj nie sociálne najdramatickejšiu, tak isto najrozsiahlejšiu, ktorej centrom sa stáva Európa, reagoval Európsky parlament s meškaním mesiaca. Prečo?