Dňa 26. februára 2018 sa Slovensko definitívne a neodvolateľne zmenilo. V ten deň ešte nebolo jasné, akú podobu bude mať táto zmena, ale bolo isté, že bude významná. Nikto však nemohol tušiť, ako veľmi sa o túto zmenu zaslúži jeden človek – Robert Fico.

Utorkovej demisii Druckera a odídeniu Gašpara Pellegrinim chýbala na prvý pohľad akákoľvek logika. V skutočnosti je však všetko veľmi logické a jednoduché. Pellegrini sa vzbúril.

Ak to pred vystúpením Vasiľa Špirka nemuselo byť celkom jasné, teraz to už jasné je. Fico s Kaliňákom nehrajú o politické prežitie, hrajú o vyhnutie sa väzeniu. Možno doživotnému.

Takže už nielen kráľ Svätopluk, ale aj Robert Fico je na koni. Na veľkom, na bielom. A má skvelý nápad, kam s tým koňom skočiť.

Pred týždňom by tomu veril len málokto, dnes je to realita. Robert Kaliňák už nie je ministrom vnútra, Robert Fico už nie je premiérom. Ešte to nie je ich koniec, ale je to začiatok konca. Napriek predstieraniu, že všetko majú naďalej pod kontrolou.

JUDr. Fico si v posledom čase osvojil nepekný zlozvyk doliezať za prezidentom a navrhovať mu všelijaké dohody nad rámec Ústavy.

Namiesto očakávanej obete figúry (konkrétne ministra Kaliňáka) sa Fico v prehratej pozícii rozhodol pre rošádu. Zlý ťah, ale dobré nemal.

Podpredsedovia Smeru Peter Pellegrini, Richard Raši a predseda poslaneckého klubu Martin Glváč vyzvali opozíciu, aby prestala s útokmi na políciu a vyšetrovateľov. Roberta Fica sa zastali aj v jeho otázke na stretnutie Andreja Kisku s Georgeom Sorosom.

Pokus o útek na Ústavný súd je od Roberta Fica jasným priznaním politickej porážky. Milé na tom je, že bez zákulisnej dohody s Andrejom Kiskom sa o to nemôže ani len pokúsiť.

Predseda vlády pocítil pri ceste automobilom náhlu túžbu vyjadriť sa k Mečiarovým amnestiám. Výsledok stojí za pozornosť.