Mám taký stredoeurópsky sen, mať dom alebo aspoň byt pri mori. Pokiaľ možno, niekde blízko. Nie aby som skončil ako jedni moji bohatí príbuzní, ktorí si v období hojnosti obstarali dom pri mori v Indonézii, ale už tam niekoľko rokov neboli, pretože momentálne nemajú na letenku. Ja som si ten svoj vysnený byt našiel pri mori a viem, že keď bude najhoršie, dôjdem tam aj na bicykli.

Marek Kerles je spravodajca Lidových novín na juhu Česka. Okrem toho, že sa skvelo vyzná vo všetkých zákrutách sporu o výrub či nevýrub kôrovcom postihnutých lesov v Šumavskom národnom parku, v zákutiach juhočeskej politiky, v Temelíne, v sporoch o značku Budvar a v ďalších témach, ktoré by mal ako juhočeský patriot a spravodajca veľkého denníka sídliaceho v Prahe ovládať, číta Marek Kerles aj rakúske noviny. Číta ich takmer denne a ja ho podozrievam z toho, že si ich azda za tými hranicami aj kupuje. V Rakúsku má veľa známych, od hornorakúskych politikov až po rakúskych vyhnancov z Česka a českých sociálnych demokratov vo Viedni.

Výťah zahučal a ozvalo sa kvílenie, ako keby sme pri tej bleskovej ceste šikmo nahor niekoho prešli. Hore to však vyzeralo, akoby sme vystúpili v raji. Milá mladá žena od nás prevzala kabáty, rovnako milý čašník nám dal na výber z niekoľkých krásnych miest a skoro rovnako rýchlo ako ten bleskový výťah nám priniesol aj jedálny lístok. Boli tam iba jedlá s prapodivnými názvami a s cenami, ktoré neboli jednomiestne. A nápoje tu neboli vôbec. Zbystril som pozornosť a rozmýšľal som, či to nevzdám. Okolo nás však bol krásny, v romantickej hmle sa strácajúci výhľad a moju ženu očaril rovnako ako mňa, tak som len odkryl karty.

Milí manželia Žáčkovci z južnej Moravy! Som rád, že, ako píšete v liste, vás jeden z mojich článkov inšpiroval, aby ste sa zamysleli nad možným presťahovaním do krásneho (východo)nemeckého mesta Görlitz.

Vítězslava Baborová spĺňa definíciu výrazu „stará komunistka“. Je stará a je to komunistka. Táto stará komunistka sa v minulých dňoch stala krajskou radnou Juhočeského kraja pre oblasť školstva a študenti juhočeských škôl a pedagógovia sa rozhodli, že to tak nenechajú. Od 17. novembra proti Baborovej demonštrujú.

Nestáva sa tak často, aby vás nejaký politik dojal až k slzám. Bývalej slovenskej premiérke Ivete Radičovej sa to podarilo. V zlatej žiariacej sále na pražskom Žofíne mi pri rozhovore na otázku, prečo sa nechce stať slovenskou prezidentkou, s takou obrovskou podporou, akú má dnes, dlho odpovedala.

Občas si vravím, že tu v strednej Európe prežívame najlepšie časy, aké sa nám kedy pošťastili. Posledné týždne, keď sa Česko, a vďaka nemu aj ostatné krajiny naokolo, vrátili do doby alkoholového temna, ma však z tejto istoty vykoľajili. Najmenej dve desiatky ľudí, ktorí zomreli len preto, že si dali „frťana“, to je niečo, o čom som dosiaľ len čítal alebo začul. A to som, pokiaľ ide o alkohol, zažil toho už dosť.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Pred troma rokmi sme takmer cestovali z Prahy do Žiliny. Lenže potom na zápas MŠK Žilina s Chelsea, klubom, ktorý vtedy môj Jakub miloval tak, že by sme boli dali za lístok možno aj dve tisícky, nasadili ceny tristo eur, a bolo. Za tú cenu by sa dalo Chelsea vidieť v Londýne s letenkou a nocou v hoteli, takže sme nešli nikam.

V utorok popoludní sa v Prahe objavil sneh. Sibírsky vzduch, ktorý nakoniec dorazil koncom týždňa z Ruska, bol však ešte ďaleko, nad českou kotlinou sa tak rozkladala pochmúrna, no ešte celkom teplá jeseň. Kopu snehu dali na pražský Anděl, niekoľko sto metrov od našich čoraz viac spojených redakcií Lidových novín a MF DNES, priviezť ľudia zo spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá už niekoľko rokov obhospodaruje naše bývalé federálne vreckové veľhory. Vedľa hromady snehu bola aj kabínka najnovšej lanovky Funitel, ktorou sa po desiatkach rokov opäť prepoja všetky zjazdovky na Chopku, v tejto asi najlepšej slovenskej zjazdárskej lokalite.