Čo už len môže byť zaujímavé na živote v mestečku, ako je Neuburg an der Donau! Ospalá hornobavorská provincia, ani nie tridsaťtisíc obyvateľov. Starnúci mníchovský bonviván, od ktorého som kedysi kupoval ojazdeného forda, iba vyvaľoval oči do krajiny a neustále opakoval: „Préria! Vy tu žijete v prérii!“

Starká nášho miništranta si myslí, že keď ide z komína kaplnky čierny dym, tak máme zvoleného čierneho pápeža, a ak biely, tak bieleho. Takže, ak dobre počítala, máme teraz dvoch čiernych a jedného bieleho pápeža. Alebo mi volali: „Máme dokonalého pápeža – jezuita s františkánskou spiritualitou.“

Britský premiér David Cameron a americký podnikateľ Maurice Taylor, každý pri inej príležitosti, vyslali Európe varovné signály, o ktorých síce informovali aj naše médiá, dostalo sa im však nezaslúžene málo pozornosti. Málo vzhľadom na skutočnosť, že máme tú česť byť pasažiermi lode zvanej Európska únia, ktorej kľúčovým problémom je podľa Camerona prílišná centralizácia a podľa Taylora zúfalá strata konkurencieschopnosti.

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

Pozvali mě na hodinový rozhovor do rozhlasu. Na pusté žvanění je to moc, na velké téma, jak vypadá svět, málo. Předpokládám, že jde o svět celý, nejen unavenou západní civilizaci.

Pred tromi rokmi som mal tú česť stretnúť Vás v Bielom dome ako súčasť delegácie asi 50 ľudskoprávnych aktivistov z celého sveta.

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.

Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.

Keď Terézia Vansová písala poviedku o nevinnej farárovej dcérke Julinke, ktorá sa chystala na svoj prvý vstup do spoločnosti, iste netušila, že raz sa budú za debutantky považovať aj ženy, ktoré sa v spoločnosti už dávno producírujú a majú dokonca deti.

Nie, naozaj si nemyslíme, že by sa dnes v našej krajine mali zo zbierok básní stať bestsellery a z ich autorov televízne celebrity. Ale aj tak: hoci sa to môže zdať neuveriteľné, na Slovensku dnes vychádza zaujímavá poézia, ktorá sa číta, o ktorej sa hovorí.