Ryba smrdí od hlavy. Nemá zmysel vymenúvať celú galériu a galérku prednovembrových povereníkov a ministrov školstva. Ostala po nich len túžba, aby vzdelávanie prestalo byť papagájovaním fráz. Chceli sme, aby mali školy viac voľnosti, boli kreatívnejšie a žiaci nadobudli lepšiu spôsobilosť orientovať sa v otvorenom svete. Nazvime to pokojne reformou vzdelávania.

Do druhej polovice ligy sme vstúpili domácim zápasom so súperom, s ktorým sme hrali posledný zápas prvej polovice čiže s Torpedom Nižnyj Novgorod. Vonku sme s nimi pehrali až v samostatných nájazdoch a priviezli sme si aspoň jeden bod, doma sme dúfali v lepší výsledok. Lenže ten zápas nám vôbec nevyšiel, nezačali sme dobre a ťahalo sa to s nami až do konca, jednoducho sme sa nedokázali chytiť. Do druhej časti sezóny sme teda vstúpili dosť nešťastne a veľa záležalo od toho, či sa nám tento nevydarený úvod podarí čím skôr vymazať, alebo sa to s nami bude vliecť ďalej.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

DIVADLO: Oravský/Larsen: Naozaj (Bratislavské bábkové divadlo) Hra Naozaj s podtitulom O chlapcovi, ktorý kreslil, je od 30. novembra v repertoári BBD. Uvádzajú ju ako predstavenie pre deti a rodičov, a to plným právom, pretože to rozhodne nie je rozprávočka, kde sa dospelý má čas nudiť, prípadne dieťaťu vysvetľovať, čo sa na javisku deje.

Rakety palestínskych teroristov už vedia zasiahnuť aj Tel Aviv. Počúvali sme to tak dlho, až sme to začali brať ako samozrejmosť. Dňa 15. novembra 2012 podvečer som však sedela v obývačke, hrala som sa s dcérou, a môj muž si niečo kreslil. Na Tel Aviv, od ktorého sme asi 12 kilometrov, doletela palestínska raketa. Sirénu sme počuli aj my. Psychologická hranica padla, červená línia bola prekročená.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

KNIHA Patrick deWitt: Bratia Sistersovci (Artforum, 2012)

Nepálska muzika nie je len o tradičných bubienkoch, flautičkách a husličkách. O tom, že tu fičí aj tvrdý rock, sa presvedčili tisíce ľudí, keď videli mojich Nepálcov hrať na nedávnej šnúre po Slovensku. Starý rock je vlastne hudba, s ktorou sa tu práve príchodzí turista stretne najskôr, keď vhupne do jednej z desiatok rockových krčiem v centre Káthmandu alebo Pokhary. Vojde tam preto, že začuje hrať starých Floydov, Zeppelinov, AC/DC, Boba Marleyho, ale aj novších Radiohead či Adele. Všetky kapely hrajú ten istý výber, asi sto pesničiek, a takmer všetky ich hrajú rovnako. Po roku či dvoch prestane do týchto krčiem chodiť, lebo už nemôže počuť Creep či Stairway to Heaven. Vtedy začne rozmýšľať, či tu vlastne existuje kvalitná pôvodná tvorba.

Je malá, biela, a keď sa vám vysype, skáče po stole ako stádo bielych bĺch. Pozíciu najpestovanejšej plodiny na svete jej síce vyfúkla kukurica, no na tanier si ju každý deň naservíruje najviac ľudí na svete.

Dosť presne sa pamätám na 17. november 1990. Večer sme si mali na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť prvé výročie revolúcie. Tribúna bola obklopená niekoľkými desiatkami „národne cítiacich občanov“. Z toho davu vtedy okrem pľuvancov lietali aj kamene. Za nimi tisíce ľudí s plagátikmi na ktorých bolo „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť“.