Keď som kedysi skončila preduniverzitné štúdium, mala som pocit, že mi už nič nepatrí, možno už ani moje vlastné telo. Život v ubytovniach v človeku vyvolá dojem, že celá jeho existencia, intimita, osobné veci, ba aj nahota, to všetko sa stalo verejným statkom. „Zdieľať“ je povinné slovo, stalo sa takou normou, že už ani na chvíľu nemožno byť sám. Po rokoch mobilizácie, družstevných táborov a smutných školách som sa potrebovala predávkovať súkromím.

Keď pred dvanástimi rokmi zomrel český rocker Mejla Hlavsa zo skupiny The Plastic People Of The Universe, všimli si toho aj zahraničné médiá. Z ich nekrológu jasne vyplývalo, že odišiel človek, ktorý nebol dôležitý len pre československú hudobnú scénu, ale pre celý svet.

Spievajúca plyšová kvetinka. Zlomená herecká cena z filmového festivalu. Listy a obrázky od detí, čo chodili do mojej čajovne v Spišskom Hrhove. Plagát chorvátskeho popového speváka typu Bon Jovi, strhnutého počas veselej noci v kempe v borovicovom lesíku na Makarskej, keď sme nemali na hotel a spali sme tajne na zemi..staré karimatky a spacáky, obžraté moľami, plchmi a myšami.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

S láskou to nemusí byť vždy tak, ako sa zvykne hovoriť, že jej môžeme rozdať iba toľko, koľko sme sami dostali či dostávame. Zväčša si totiž každý z nás vo svojom vnútri nesie generátor na výrobu láskavých a láskových citov.

Hoci britskí zákonodarcovia pribrzdili Davida Camerona v odhodlaní zaútočiť na Sýriu, v čase našej uzávierky sa zdalo, že USA sú pripravené na rýchlu vojenskú akciu. Dôvodom bol čierny 21. august – teda silné podozrenie, že Assadov režim použil zakázaný jedovatý plyn, ktorý zabil stovky ľudí vrátane detí.

Dlhovou krízou eurozóny ťažko zmietané Grécko zrejme bude potrebovať ďalší (už v poradí tretí) záchranný program. Časť obyvateľov krajiny na brehu Egejského mora zatiaľ volí bizarné formy odporu, aby sa vyrovnali s kafkovskou každodennosťou života vo svojej vlasti.

Samosprávy ako celok hospodária nielen aktuálne, ale i z dlhodobého pohľadu lepšie ako štát. Napriek tomu Ficova vláda zvaľuje zodpovednosť za vlastné zlyhania a slabú vôľu sekať vlastné výdavky na samosprávy.

Briti áno, Briti nie V debate o vojenskom zásahu v Sýrii premenlivosťou upútal oficiálny postoj Veľkej Británie. Na britskej scéne zúrili prudké debaty o tom, či podporiť Američanov pri vojenskom potrestaní Assadovho režimu za použitie chemických zbraní. Premiér David Cameron bol za zásah a stál pri Obamovi ako jeden z jeho najvernejších spojencov. Tým evokoval postoj Tonyho Blaira, ktorý tiež podporoval Američanov pri vojenských akciách v Afganistane a v Iraku.