S vierou je to ako s hudbou. Niekto je odchovaný na folklóre a má k nemu citový vzťah. Iný má z folklóru žihľavku a môžete mu stokrát hovoriť, že sú v ňom ukryté klenoty. Môj kamarát sa v štyridsiatke zobudil z hýrivého života a vliezol do kostola. Už odtiaľ nevyšiel. Nastalo obrátenie. Necítil sa nikde vo svojej koži, len v blízkosti Pána Boha.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Ivan Gašparovič sa mohol zapísať do pamäti ako dosiaľ najnevýraznejší slovenský prezident. Napokon sa stal karikatúrou toho najhoršieho, čo sa v slovenskej politike nachádza – je to síce v jeho kariére prekvapivý, no plne zaslúžený zvrat.

USA na prelome roka odhlasovali odklad pádu z fiškálneho útesu. Rozpočtové problémy však nezmizli, krajina si tentoraz búcha hlavu o dlhový strop. A to napriek tomu, že ho s príslušným politicko-mediálnym divadlom zvýšila pred jeden a pol rokom o 2,1 bilióna dolárov. Ešte nestihli byť implementované žiadne z vtedy dohodnutých úspor a už je to málo. S ďalším, už 95. zvýšením dlhového stropu od roku 1940, to však bude mať prezident s republikánskou snemovňou ťažké. Strop neposúvať a namiesto toho šetriť? Podľa dvorných ekonómov ide o nemiestny extrémizmus. Východiská však nevidno, hrozil bankrot.

Často počúvame, že cesty Pána sú nevyspytateľné. No len zriedka bývajú ich zákruty až také mučivé ako tie, ktoré viedli k výberu novej hlavy Anglikánskej cirkvi.

Väčšinou sa s ním stretávame, keď už je nastrúhaný. Jeho biela dužina sa sype do koláčov, vyrábajú sa z nej lahodné plnky či tyčinky. Žiadny maškrtník by si už svet bez kokosu ani nevedel predstaviť.

Keď sa povie „desiatok“, našincovi zíde na um daň, ktorú museli poddaní odvádzať cirkvi počas feudalizmu. No práve s touto tradíciou súvisí vnútorný záväzok ľudí, pravidelne a dobrovoľne prispievať na cirkevnú i svetskú dobročinnosť.

Dnes ho už dostať v každých lepších potravinách. Kedysi sme ho však mohli vidieť len v kinách. Naťahovali sa oň pri raňajkách deti v rodinných amerických filmoch. Polievali si s ním lievance a volali ho fascinujúco: javorový sirup.

Palestínskym svetom hýbali v minulých dňoch tri udalosti: nedávna vojna v Gaze, exhumácia tela Jásira Arafata a hlasovanie o uznaní Palestíny ako nečlenského pozorovateľského štátu v OSN. Na Blízkom východe všetko so všetkým súvisí, každá táto udalosť však predstavuje aj samostatný príbeh a umožňuje samostatný výklad. Exhumácia Jásira Arafata a skúmanie, či palestínsky vodca zomrel prirodzenou smrťou, alebo či bol otrávený, má vniesť jasno do konšpiračných teórií o jeho skonaní vo Francúzsku v roku 2004. Je otázka, čo sa po tých rokoch môže ukázať, a či prípadná záporná odpoveď na teóriu o otrávení uspokojí tých, čo sú presvedčení o opaku.

Názov článku zrejme evokuje spomienku na veselé texty od Jula Satinského, ale tento text taký veselý nie je. Venujeme sa v ňom totiž smutnej téme – konkrétne tomu „šľaku“.