„Prežívaš úžasnú formu existencie,“ píše mi na Facebooku dlhoročný kamarát Tóno a mne začína blikať kontrolka batérie. Ortieľ znie: 9 MINUTES LEFT. To tej mojej existencii nepomáha a skôr ako sa začnem v ďalšej odpovedi sťažovať na to, že až taká úžasná existencia to zase nie je, že furt zápasím s výpadkami prúdu, s hnačkami, so zimou, s úrazmi, buď svojimi, alebo ešte horšie s cudzími,

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

V jeho obľúbenej kaviarni na rohu Grösslingovej a Bezručovej mu prinesú kávu po krátkej chvíli. Bez objednávania – vedia, akú má rád. Spokojný štamgast s typickou iskrou v oku rozpráva nielen o svojej novej knihe. Milan Lasica.

Poznáte tie miesta. Máte ich za rohom, viete, že tam raz chcete ísť, lebo vás zaujímajú a napriek tomu vždy len prejdete okolo. Môže to byť obchod, divadlo, alebo neďaleký kopec.

Pozerám sa na svoje nepálske deti, ako spievajú, recitujú a tancujú na malom pódiu v reštaurácii v turistickej štvrti v Káthmandu. Vyobliekali sa do tradičných folklórnych šiat prevažne v červenej a zlatej farbe, dievčatá sa namaľovali, zobrali všetky tri gitary, čo máme v decáku, jeden tradičný bubon, zvaný Madal, a jeden obyčajný drevený stôl, na ktorý bubnujú asi štyria naraz. Naši dobrovoľníci hádam zo všetkých kútov sveta, ktorí prišli do Happy Home pomáhať, zorganizovali šou Happy Home has got talent, čím zabili dve muchy jednou ranou.

Pred týždňom bol kolega Andrej Bán na služobke v Afganistane a ja na dovolenke v Bulharsku. Ako to už chodí v zosieťovaňom svete, mali sme obaja prístup k internetu, a tak som si mohla po ceste na pláž prečítat mail pre celú redakciu od Andreja, ktorý sa začínal slovami: „Zdravím všetkých z Kábulu, všetko ok, napriek katastrofickým správam z tejto krajiny aj v našich médiách – včera zabili 35 ľudí pri rôznych útokoch a verejne popravili ženu – sme zatiaľ v poriadku.“ Písal, že najmä jeho mama, sediac pri telke, je vystrašená zo selektívnej reality médií.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.