Babské jazdy sa týmito témami vyznačujú. Kým chlapi si myslia, že baby sa bavia iba o topánkach a lakoch na nechty, dievčatá si vykladajú sny a rozprávajú sa o duchoch. Napríklad.

V našom detskom domove v Nepále zavládol rozruch. Idú zimné prázdniny. A tie nikto nemá rád. Znamená to nerobiť nič, iba sedieť vnútri v dome v zime. Kým ostatné deti chodia na prázdniny aspoň k babke na dedinu, naše pozerajú cez okno poza plot a hľadajú rozrušenie.

Milujem katastrofické filmy. Keď vybuchuje v pozadí sopka, ulicami tečie láva a všetci utekajú. Alebo ako malé americké mesto napadnú obrie pavúky. Alebo ako príde potopa a voda berie všetko sebou.

Moja garáž plače. Alebo to plačem ja? Je naozaj dobré ísť za rozumom aj keď proti srdcu? Neviem. V každom prípade – sťahujem sa z garáže, lebo som kúpila byt. Garzónku na hypotéku. Všetky časti môjho mozgu mi povedali: urob to už konečne. Povedali mi to aj ostatné blízke mozgy. Vraj už som veľká. A tak nemám bývať v garáži.

Je len veľmi málo vecí na svete, ktoré vedia vohnať slzy do očí a vyvolať pocit, že sa vám najprv nosnými dierkami a následne celými dutinami práve prehnalo slušne nabité IC-čko.

Je to úžasný pocit, len tak si jazdiť Bratislavou a okolím a vidieť ľudí poskakovať. Pretože okrem toho, že sa chytíte za gombík, keď vidíte kominára, musíte ešte aj trikrát poskočiť (aj keď niektoré zdroje tvrdia, že dupnúť) pre šťastie, keď vidíte zelený trabant.

Keby som si fakt mala vybrať jedno-jediné zviera, asi by to bol jak. Čím dlhšie tie zvieratá pozorujem, tým viac som do nich zamilovaná. Nie zubre, bizóny a kravy. Jak – konkrétne.

Pamätám sa na divotvorné vzrušujúce výtvarné súťaže Svet v roku 2000 očami detí. Výsledky boli pozoruhodné. Spomínam si na hlavy bez vlasov (mali vypadať, lebo už neplnia funkciu, nie vekom), veľké hlavy (lebo mozog bude rásť vďaka novým objavom a poznatkom), malé nohy a ruky (všetko robia roboty), kozmické mestá, skafandre, aj tykadielka sa sem-tam objavili, jedno veľké oko v strede hlavy, alebo naopak, ďalšie oči vzadu na hlave.

Na to, ako málo chodím MHD, stretávam revízorov pomerne často. A vzhľadom na to, že som ešte aj dosť paranoidný jedinec, snažím sa vždy mať lístok. Boli časy, keď mi to bolo jedno, chodila som si láry-fáry a myslela som si (neviem prečo) že ich rozoznám, keď budú nastupovať a rýchlo vystúpim.

Keď dal David Černý ako symbol Bulharska na sochu svojej Entropy turecký záchod, schuti som sa zasmiala. Vybavilo sa mi moje detstvo a môj prvý styk s takým záchodom.