Videla som časť toho hrôzostrašného dokumentu zvaného Food, inc. Časť len preto, že psychicky by som viac neuniesla. Som slabá povaha. A žijem v lži. Nechcem jesť mäso, ale jem ho, aj keď menej ako iní. Nechcem jesť umelohmotné potraviny, ale jem ich, lebo som lenivá zháňať sa za inými. A keď už mám aj na výber, podľahnem cenovému rozdielu.

Pred hotelom som zbadala peknú mapu okolia Zvolena. Hneď mi padla do oka priehrada Môťová. Vybrala som sa tam pešo – popri rieke. Nie vždy som mala tú česť ísť po chodníku, občas bolo treba preliezť cez rôzne industriálne rúry či preskákať po kameňoch popod most. Po hodinovej prechádzke sa mi naskytol pohľad na priehradu.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Emil, nerád ti to pripomínam, ale v päťdesiatom treťom si si odo mňa vypožičal druhý diel Winnetoua a dodnes si mi ho nevrátil. Celkom rád by som si v ňom zalistoval, aj keď mi Karl May išiel niekedy na nervy s tým jeho nadčlovekom Old Shatterhandom, ktorý je najušľachtilejší, najšikovnejší aj najmúdrejší z celého Divokého západu, hoci bol greenhorn, ale už pár hodín po príchode na Západ sa ukázalo že na neho nikto nemá.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach Havany. Stovky čínskych študentov, ktorí sa na Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu znovu objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici 20. storočia, také bežné.

Je to úžasné, čo sa tu deje. Nejde o samotný hokej, ide o atmosféru v Bratislave. Taká tá jarmokovitosť toho celého. Pravdupovediac, v ten prvý deň som úplne zabudla, že sa už začínajú majstrovstvá, išla som si centrom mesta vo svojom zelenom trabante, slnečný deň, lakeť von z okna, keď som tu zrazu zaznamenala nepomerne väčší aplauz ako zvyčajne. To, že mi ľudia kývajú, poskakujú, alebo sa na mňa usmievajú, či ukazujú prstom, na to sme si ja aj trabant zvykli.

Správa, že s Ďurom Kušnierikom pôjdeme robiť rozhovor so slávnym talianskym rozhodcom Pierluigi Collinom, vo mne vyvolala dva pocity – jeden bol nadšenie z toho, že budem sedieť s človekom, ktorý pred niekoľkými rokmi stál pri všetkom dôležitom, čo sa vo futbale odohralo. Ten druhý pocit bol zmiešaný – bál som sa totiž, že keď mu položíme nejakú zlú otázku, vypúli tie svoje guľaté oči, prepichne nás káravým pohľadom, vytiahne červenú kartu a my sa strachom prepadneme pod zem. Zatmie sa nám pred očami a bude po všetkom.

Kultúra zvukového a obrazového podmazu mi vždy bola ukradnutá. Relaxačné hudby, pozadia na mobily, screensavery, shitný „výťahový” džez, prosto všetka tá vata bez ksichtu, bez gulí, bez názoru, bez farieb, vyprodukovaná len preto, aby nerušila.

Pamätáte si film Woodyho Allena Zelig? Jeho hrdina mal nezvyčajnú schopnosť. Pozoruhodne sa dokázal prispôsobiť prostrediu, v ktorom sa práve nachádzal. Medzi tvrdými bojovníkmi SA sa z neho stal nekritický obdivovateľ führera, keď sa dostal do spoločnosti Číňanov, jeho koža ihneď zožltla a oči sa predĺžili.

Som tretíkrát v anglickom Cornwalle. A začínam si všímať detaily. Detaily, ktoré nezaznejú na prvý pohľad. Tak napríklad – táto krajina má vkus. Prosto, ľudia tu neriešia veci tým najlacnejším možným spôsobom – ale tým najlepším spôsobom.