Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Prechádzate sa po Vroclave a niečo vám tu nesedí. Sú to dve rôzne miesta, ktoré spolu už na prvý pohľad neladia. To prvé nemecké, nádherná goticko-renesančná radnica, gotické kostoly z červených tehál so špicatými vežami, trochu hrmotný barok a sem-tam aj nejaký medzivojnový modernizmus. A potom je tu Vroclav poľský, panelákové sídlisko na okraji, ktoré sa nelíši od Bratislavy, Prahy či východného Berlína.

Odkiaľ ten úspech prišiel a kde sa vzal? Aká sila nás dotiahla do končín, v ktorých sme roky neboli a ktoré mali byť pre nás ešte roky nedosiahnuteľné? Hokejový príbeh 2012 nás v pragmatickej rovine učí základnej pravde športu, že za každým úspechom stojí nielen profesijná, ale aj ľudská kvalita. A v rovine emotívnej nám pripomína čaro nedefinitovateľných vecí medzi nebom a zemou.

Rastúce ceny na pumpách opäť raz vyvolávajú obavy, koľko tej ropy vlastne pre nás v zemi ostáva. A kedy sa minie železo, uhlie či urán? Odpoveď môže pôsobiť prekvapujúco: Nikdy!

Ocitli sme sa na vesmírnej stanici. Bolo tam len osem stupňov a my sme mali len tričká. Všetko okolo nás svetielkovalo, všetko sa lesklo a bolo neuveriteľne čisté. Až som sa bála chytiť zábradlia pri pohyblivých schodoch, že ho zašpiním. Vo vlasoch som mala nepálsky prach a špinu a mala som pocit, že každým svojím krokom kontaminujem prostredie. Samozrejme, vesmírna stanica bola plná vesmírnych ľudí. Zvláštna sorta. Keď kráčajú, pozerajú sa do zeme alebo do smartphonov. Snažila som sa zachytiť niečí pohľad, ale márne.

Päťdesiatjeden percent. Toľko daní a odvodov zaplatí pracujúci človek z ceny jeho práce na úrovni priemernej mzdy, ak prejazdí benzín za 60 eur, vyfajčí dve škatuľky za týždeň, sem-tam si dá pivko, a samozrejme, platí 200 eur hypotéku.

V divoké vřavě, kterou čeští sociální demokraté svou nacionálně socialistickou plakátovou kampaní rozproudili kolem zákona o částečné restituci a postupné finanční odluce církví od státu, nemá věcná a rozumná argumentace nejmenší naději. Socdemokraté poškozeni úplatkářskou aférou svého hejtmana Davida Ratha a z nedostatku volitelného programu – těžko slibovat natož prosazovat další výhody sociálního státu v ekonomické recesi – vsadili na české ahistorické protiřímské zaujetí. Nepochybně jejich manažeři uvažovali: jsme v recesi a církev chce peníze, a vyčíslili si, že je 80 procent populace proti. A tak na plakátě chamtivá ruka preláta s briliantovým prstenem přijímá 134 restitučních miliard. To bude v převážně světském prostředí českých zemí bomba.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.