Ešte sa nestalo, aby ruský prezident žiadal v priamom prenose odstúpenie ministra vlády a ruský minister financií s námahou zdržiaval smiech. Ruské publikum už pritom videlo zábery svojho prezidenta, ako sa ledva drží na nohách, alebo ako podnapitý diriguje vojenskú dychovku. Nikdy sa však nikto prezidentovi nesmial do očí. A ešte nikdy nikto na verejnosti ruskému prezidentovi nepovedal, že urobí to, čo od neho prezident požaduje, až po tom, ako sa poradí s predsedom vlády.

Niečo visí vo vzduchu a nebude to rádioaktívny spad. Pokiaľ sa človek vedome nebráni, na iné, ako na Jóbove zvesti už ani nenarazí. Nedá sa inak pristupovať k svetu a uchovať si dôstojnosť, len cez masku irónie a sarkazmu. Tvár sa krčí od úsmevu, ale v očiach ho niet, len nekonečný smútok občas prerušený zlovestnými plamienkami zadosťučinenia. Akoby tie oči vraveli: všetko je zle a dobre vám tak, nech to všetko zhorí v pekle.

Viete, ja si naozaj až teraz plne uvedomujem, akú moc má slovo. Akú moc má slovo v médiách. Keď som začala písať tieto stĺpčeky (och bože, dlhých 7 rokov!), vedela som, že musím slová vážiť, a že sa nechcem za niečo, čo som kedy napísala, nikdy hanbiť. Ale netušila som, že stĺpčeky z časopisu môžu niekomu ovplyvniť život.

My si vlastne vôbec neuvedomujeme, že úplne hocikedy, znenazdajky, bez toho, aby sme sa stihli zamyslieť či pripraviť, sa môže stať úplná katastrofa. Môžeme zomrieť, môžu zomrieť, alebo zmiznúť naši blízki, môže prísť zemetrasenie alebo iná pohroma, môže nám padnúť na hlavu bomba, prosto, môže sa stať hocičo.

Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Prečo sa nedá naplánovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybártrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak.

Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Niektoré letá boli v znamení škatúľ. Najmä letá v Banskej Bystrici, kde bývala kamarátka Kristínka. Naše mamy boli spolužiačky a cez leto sme k nim občas chodievali. Kika bola Ribanna a ja Vinnetou. To iba niektoré dni. Tie zvyšné sme si ráno privstali a utekali sme do potravín pýtať škatule.

Po štvorhodinovej ceste do Kokavy nad Rimavicou mi už na námestí kýva Vlado Sendrei – výborný rómsky hudobník (a futbalový tréner, čo nikto nevie) a nasadá k nám do auta.

Sedím v starom modrom kresle na dvore uprostred rómskej osady a štípu ma komáre. Na kolenách mám cudzí laptop – používa sa na školenia Rómov. „S kým si píšete?!“ pokrikujú na mňa priateľsky okoloidúci Rómovia.

Milý Emilko, som v takom rozpoložení, že sa zo mňa valia emócie, skrátka som namäkko. Sedím pred televízorom, hovoria tam, že bude pršať a mne sa tisnú slzy do očí.