Odkedy si cez brucho nevidím na špičky nôh, chodí k nám teta upratovačka. A vždy večer predtým, ako má prísť, začnem upratovať, lebo mám pocit viny. Ale ona je úplná profesionálka. Veselá pani v stredných rokoch, krátke blond vlasy, robustné telo, suchá koža na rukách a absolútne jasný názor na všetko. Príde vždy v utorok o pol desiatej ráno, plná energie (a to má za sebou vyše hodinovú cestu autobusom a metrom), ja sa lenivo zvíham z postele, motá sa mi hlava, a cítim sa ako úplný idiot, lebo táto pani, čo by mi mohla byť mamou, tu stojí celá pripravená, usmiata, a spúšťa svoj ranný monológ, kým ja nič nevládzem, a keby som aj vládala, tak by sa mi prosto len nechcelo.

Sú rodičia, pre ktorých nie je pozdrav „Dobrú noc!“ len formalita, ale úpenlivé želanie, aby ich dieťa a oni s ním, prespali noc bez strašidelných nočných desov. Prečo prichádzajú a ako s nimi naložiť?

Medzi Ruskom a Ukrajinou sa odohráva aj svojrázna mediálna vojna. Dôsledná masáž proputinovských novinárov pritom spôsobila, že aj moji ruskí známi mi často hovoria, že my Európania máme na tento vojenský konflikt skreslený pohľad.

Je nedeľné popoludnie. Možno až teraz mnohým obyvateľom východoukrajinského miliónového Donecka došlo, čo sa to s ich mestom v minulých týždňoch stalo. „Počula som, že voľby nebudú,“ hovorí žena predavačke v obchode s potravinami, ktorý som si kúsok od centra tohto mesta hutí, baní a futbalu obľúbil.

Za znepokojujúcu vlastnosť dnešného spomaleného času nepokladám Ficovu politiku nehybnosti, lebo tá je sprievodnou črtou jeho politickej mentality, ale paberkovanie opozície. Namiesto skutočného programu ponúka vynaliezavé nápady na zavedenie referendovej alebo populistickej demokracie, založenej na návrhu obsadiť v parlamente len toľko miest, koľko percent voličov príde k urnám. Z reprezentatívnej demokracie by sa tak stali nanajvýš referendá bez parlamentnej demokracie alebo parlamentná demokracia s okypteným parlamentom.

Žijeme v čudnom čase. Nezreteľnom, rozplývavom, rozmazanom. Deje sa čosi nedobré. Nie je jasné, čo, ale ten pocit, tá intuícia je tu. Je to naozaj čudný rok 2014, ako sme si ho nazvali s Fedorom Gálom. Lovím v pamäti, kde sa vzalo to spojenie, kým sa nevyplavilo na povrch. Našiel som ho, ako inak, vo Wikipédii. Po nemeckom vpáde do Poľska v septembri 1939 sa začalo sedem mesiacov času, ktorý dostal pomenovanie čudná vojna.

Konzervatívci po celom Západe oplakávajú krízu rodiny. Prinášame esej významnej americkej intelektuálky, ktorá túto krízu vníma optimisticky. Rodina a náboženstvo sú podľa nej od seba závislé a kríza je krok od ich oživenia.

Sýria vstupuje do štvrtého roku občianskej vojny. Pozornosť sveta, ešte donedávna upretá týmto smerom, sa presunula k výbojnému Rusku. Akoby sýrska hrozba stratila naliehavosť. Aj keď Sýria s ruskými imperiálnymi snami súvisí viac, než sa nám páči.

Za divočinou netreba v Ekvádore chodiť ďaleko. Je to malá krajina a všetko je blízko. Ja som si odskočila do Amazonského pralesa v rezervácii Yasuni. Ekvádor patrí medzi 17 biologicky najrozmanitejších krajín sveta. Doba ľadová tu nezničila niektoré rastliny a mikroorganizmy, ktoré majú pre svet veľkú hodnotu. Práve s týmto bohatstvom vedia narábať aj šamani kmeňa Waorani. Tí sa s civilizáciou dostali do styku ako posledný kmeň až v roku 1950, keď sa jedno dievčatko z pralesa dostalo do civilizácie a opísalo, ako žijú. Ešte aj ostatné indiánske kmene uznávajú ich bojové taktiky.

Povedať, že odchodom Garyho S. Beckera odchádza významný svetový ekonóm, laureát Nobelovej ceny a geniálny mysliteľ by bolo pravdivé, ale tak trochu neoriginálne. Preto začnem tým, že Gary Becker bol nesmierne odvážny človek. Ako mladý akademik sa pred polstoročím odhodlal vstúpiť na pole výskumu rodiny, teda na územie sociológie, vyzbrojený nástrojmi mikroekonomickej teórie. Ako keby ste vstúpili na futbalové ihrisko v hokejovom úbore. Ale jeho intuícia bola správna.