Je prvou dámou slovenského divadelníctva, no nedáva to najavo. V novembri 1989 zakričala „Lááááska“, teraz prechádza veľmi ťažkými rokmi. Vraví, že sa učí prežiť. Emília Vášáryová.

Sekulárna spoločnosť jednoducho neexistuje. Moje tvrdenie je tvrdé i paradoxné zároveň, no otázka, či je sekulárna spoločnosť vôbec možná, sa rieši sama, alebo sa skôr sama eliminuje.

Ak chce mladý človek pracovať v Slovenskej akadémii vied, musí mať okrem znalostných predpokladov ešte niečo viac. Potrebuje veľa nadšenia, aby bol ochotný pracovať takmer zadarmo. Marína Cihová je mladou vedkyňou a pracuje na Ústave experimentálnej onkológie, ale napriek tomu celkom nerozumie televíznej kampani, ktorá hlása „Študuj vedu a techniku, budúcnosť sa ti poďakuje!“ Podľa nej by to mohlo byť skôr „Študuj vedu a techniku, ale priprav sa, že to budeš mať poriadne ťažké!“ A pravdepodobne sa ti ani nikto nepoďakuje. Mladých a nadšených vedcov je aj napriek tomu v Slovenskej akadémii vied dosť.

Po všetkých, čo predstavujú reálnu moc v našej krajine, od politikov vládnej strany až po biskupov, sa k referendu nevyjadrili už len slovenskí mafiáni. Divím sa, že zatiaľ ešte nijaká „mafia friendly“ televízia nespravila reportáž o tom, čo si skutočný slovenský kmotor myslí o nebezpečenstve hroziacom tradičnej rodine. Veď by to nebolo prvýkrát. Ukázala by ho ako vzorného otca, ktorý si len ťažko dáva servítku pred ústa, čo sa „tých buzerantov“ týka, a obrázok by bol dokonalý.

V minulých rokoch sme boli svedkami presunu ľudí z vidieka do miest. Medzi dnešnými tridsiatnikmi sa už nájdu aj takí, ktorých to láka opačným smerom. Vidiek je pre nich magické miesto, ktoré ich priťahuje.

Americký komentátor David Brooks vyhlasuje vždy na prelome roka svoju cenu pre najlepšie eseje. Pochopiteľne, len pre tie písané v angličtine. Koho by ste vybrali za česko-slovenský priestor? Moji kandidáti za minulý rok sú dvaja. Zástupca šéfredaktora českého Respektu Petr Třešňák v eseji Deti splnu opisuje výchovu svojej autistickej dcéry vrátane svojho zúrivého zúfalstva nad jej nočnými záchvatmi (Respekt 27. januára 2014).

K Veľkému divadlu za koľko? Osemsto. Čoooo, veď to zbehneš po Novom Arbate, zahneš doľava popri Manéži a sme tam. No tak dobre, šesťsto. Lenže ešte včera som platila menej! Musíte ma pochopiť, sankcie, ten rubeľ tak rýchlo padá, šomre taxikár. A padá len tebe!? Mne vari nepadá!?

Dňa 8. decembra 2014 sme navštívili novovznikajúce „Dokumentačné stredisko Národného socializmu v Mníchove“. Je to nová budova, ktorá stojí vo štvrti „Maxvorstadt“, na mieste zbombardovaného „Braunes Haus“. Tam sídlila stranícka centrála NSDAP.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.