Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Poznáte tie miesta. Máte ich za rohom, viete, že tam raz chcete ísť, lebo vás zaujímajú a napriek tomu vždy len prejdete okolo. Môže to byť obchod, divadlo, alebo neďaleký kopec.

Pozerám sa na svoje nepálske deti, ako spievajú, recitujú a tancujú na malom pódiu v reštaurácii v turistickej štvrti v Káthmandu. Vyobliekali sa do tradičných folklórnych šiat prevažne v červenej a zlatej farbe, dievčatá sa namaľovali, zobrali všetky tri gitary, čo máme v decáku, jeden tradičný bubon, zvaný Madal, a jeden obyčajný drevený stôl, na ktorý bubnujú asi štyria naraz. Naši dobrovoľníci hádam zo všetkých kútov sveta, ktorí prišli do Happy Home pomáhať, zorganizovali šou Happy Home has got talent, čím zabili dve muchy jednou ranou.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.

Terezka si vždy porozkladala všetky plyšové zvieratká do kruhu okolo seba. Medvedíky, sloníky a najmä koníky. Minimálne 15 kúskov. Niektoré staré, „zožmolkované“, ktoré si pamätali aj mamino detstvo, iné nové, sofistikované... každý víkend tak sedávali v detskej izbe. Terezka im navarila obed, všetko vmalých umelohmotných riadikoch, ktoré mala na ten účel pripravené na poličke. Po obede im zvykla čítať rozprávky. S rešpektom sme ju pritom sledovali. Ja už v ranej puberte, rodičia vo veku, ktorý vidí detstvo ako zázračný, až posvätný čas.

Keď som sa rozchádzala, nemyslela som si, že sa ešte vydám. Keď som písala svoje zápisky z ciest, zo života a z duše do knihy Fulmaya, nemyslela som si, že sa stane bestsellerom. Keď som prvýkrát prišla ako dobrovoľníčka do sirotinca v Happy Home so šestnástimi deťmi, nemyslela som si, že o pár rokov ho budem spolumanažovať a budem v ňom mať 54 detí a približne 60 slovenských sponzorov. Keď som si vymyslela Rómsku superstár, nemyslela som si, že sa za mňa niekto v takej krajine protirómskej postaví. Keď som komponovala pesničky na svoj posledný album JUST!, nemyslela som si, že čoskoro, ak vôbec niekedy vyjde. Lebo život nie je rozprávka.

Vstúpili sme do 500-ročného buddhistického kláštora v stredovekom mestečku Kagbeni, v horách, na južnej hranici dolného Mustangu. Okolo nás pobehovali malí holohlaví mnísi, všetky vekové kategórie od 5 rokov, hanbili sa, okúňali a starší lámovia ich káravým úsmevom povzbudzovali ku komunikácii v angličtine. Jeden z mála dobrých efektov turizmu na miestnej krajine je rozvoj školstva. Aj toho „cirkevného” (aj keď buddhizmus má od cirkvi asi ďaleko).