Prvý raz som o tomto meste počul niekedy za komunizmu. Hovorilo sa, že tu pripadá na jedného muža najviac slobodných dievčat na Slovensku. Ale až teraz ma okolnosti donútili, aby som sa sem naozaj vybral.

Frontman skupiny Vidiek Janko Kuric sa živí spievaním, preto sa snaží najmä neochorieť a mať v pohode hlasivky. V kapele kedysi vravievali, že kto cvičí, nástroje si ničí, ale dnes tomu prišli na chuť a cvičia aj tri razy do týždňa.

Do Facebooku je dnes zapojená viac ako desatina svetovej populácie, pričom viac ako polovica z nich sa pripája aspoň raz denne. Priemerný užívateľ má 130 priateľov a prihlásil sa k 80 stránkam a trávi tam sedminu svojho internetového času. Pre fotografa je tak trochu paralyzujúca predstava, že každú sekundu pribudne na Facebooku 2 000 nových fotografií.

Milí priatelia, určite ste sa stretli s ohavnou nenásytnosťou. Dlho som predpokladal, že je to len mýtus z filmov o hľadačoch pokladov. Partia dobrodruhov nájde poklad, zmocní sa ich oná ohavná nenásytnosť a navzájom sa zamordujú. Poklad zmizne v nepreniknuteľnej temnote mokvavého bahna. Vždy som týchto antihrdinov odsudzoval. Až raz sa zatmelo pred očami aj mne.

Budeme raz jazdiť autom na lacnú elektrinu a financovať si ho formou predplatených kilometrov podobne, ako si dnes platíme minúty u mobilných operátorov? Slovenské konzorcium GreenWay je revolúciou v plienkach.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Sever útočí. Môže to znamenať veľa vecí, mne sa najviac páči, že kultúrna globalizácia funguje. A nie, nie je to len spôsob, ako svetovú kultúru unifikovať, amerikanizovať, alebo jej inak ublížiť – ak by amerikanizácia znamenala práve toto – skôr je fascinujúce, že vďaka kultúrnej globalizácii môžeme zistiť, že kultúra a umenie sú všade v rovnakom srabe. Samoúčelná umelecká samohana na jednej strane, vulgárna komercia na strane druhej, a medzi nimi diela, ktoré aj generujú zisk, aj sa ich oplatí čítať viac ako raz. Takže Sever.

Brodíme sa asi už cez druhú rieku a nad hlavami nám prefičí asi siedma helikoptéra. Nevezie ranených, nevezie pracháčov, ktorým sa nechce trekovať, vezie dôležitých buddhistických lámov. Dôležité prevtelenia z celého sveta dostali pozvánku na tento festival, ktorý sa v kláštore Shey Gompa v západnom Nepále, v regióne Dolpo, vo výške 4 100 metrov koná raz za dvanásť rokov. A pozvánka zahŕňa transport vrtuľníkom. My šliapeme ako magori už skoro týžneň. Nie sme dôležité prevtelenia, len banda zvedavcov bez pudu sebazáchovy.

Pápež Pius X. raz povedal: „Dajte mi deti do šesť rokov, a potom si ich už môžete zobrať“. Mal na mysli, samozrejme, to, že pre život každého dieťaťa sú rozhodujúce prvé roky života, prostredie, v ktorom žije, ľudia, ktorí ho obkolesujú a formujú.

Jonáš Záborský platil v slovenskej literatúre dlho za národného hriešnika. Vladimír Mináč ho dokonca označil za profesionálneho prebehlíka. Až Oskár Čepan o ňom napísal, že je najpevnejším orientačným bodom slovenskej literatúry tretej štvrtiny devätnásteho storočia. Významná časť Záborského diela ostávala dlho neznáma. Jeho súborné dielo vyšlo knižne prvý raz v roku 1954, takmer sto rokov od vzniku.