V nadväznosti na tému minulého čísla sa ešte raz vrátime k vzťahu strachu, agresivity, nenávisti a extrémizmu – v rovine politiky, vojny a revolučných hnutí. Vzorec, o ktorom je tu reč, nájdeme nielen za agresívnym správaním štátov.

Marína Gálisová, Martin Mojžiš, Juraj Petrovič a Tomáš Zálešák o tom, aký bude svet v najbližších 12 mesiacoch a či poletíme na Mesiac.

Kremeľ používa vyjednávacie taktiky, ktorými sa snaží prezentovať Rusko ako globálnu veľmoc porovnateľnú so Spojenými štátmi a zároveň ako dediča „superveľmoci“ Sovietskeho zväzu.

Niektorí apologéti prezidenta Trumpa a jeho politiky zvyknú za prezidentovou impulzívnou nevypočítateľnosťou hľadať vždy znova nejakú skrytú, konzistentnú, rafinovanú stratégiu. Je to pramálo presvedčivá teória.

Ako súvisia reformácia a protireformácia s vývojom demokracie a trhovej ekonomiky; čo majú spoločné sektári 16. storočia s revolucionármi 20. storočia; prečo je potrebné poznať náboženské korene modernity a ako nám pomôžu v porozumení súčasnému dianiu? Diskutujeme v ďalšom pokračovaní cyklu .konfrontácie.

Musím opakovať tézu o tom, že Rusko bolo doposiaľ vo vedení hybridnej vojny úspešnejšie, než v ozbrojenom boji na ukrajinských frontových líniách. Mohlo sa zmýliť v odhade ukrajinského odhodlania k odporu. Už menej sa však mýlilo v tom, že štáty demokratického západu majú svoje zdroje nejednoty, váhania – a ilúzie.

Celkovo vzaté, nenávisť a agresivita sa nemôžu sťažovať na nedostatok publicity. Hovoriť o strachu je možno menej vychytený námet, aspoň trochu menej, než by si zaslúžil. To, že nenávisť, agresivita a násilie – aj organizované a extrémne násilie – sa napájajú strachom, má významné súvislosti a praktické dôsledky.

Slovenskú opozíciu neposilní, ak si nechá vnútiť témy protivníkov. Václav Klaus zvestuje pre Čechy „fatálnu“ zmenu, v Amerike sa otriasajú civilno-vojenské vzťahy. No nie je nám dobre?

Ak bude niekto chcieť priebeh slávnostného zhromaždenia v Izraelskom Knessete kritizovať za pompu a triumfalizmus, nezaškodí spomenúť si na to, čo mu predchádzalo. Izrael oslavuje, a má na to právo aj dôvody.

María Corina Machado (1967), dlhoročná vedúca osobnosť venezuelskej demokratickej politickej opozície a mimovládneho sektoru, perzekvovaná Chávezovým režimom a ohrozovaná na živote drogovými kartelmi, dostáva Nobelovu cenu mieru v chúlostivej, zamotanej a zaujímavej medzinárodnej situácii.