Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Obraz štátu ako neomylného a milostivého pastiera prihlúplych ovečiek má neuveriteľnú silu. Stačí trochu postrašiť a politici majú zákonodarné eldorádo.

Čo majú spoločné susedská výpomoc, predaj „na sekeru“, pohostinnosť voči návštevníkovi, švagor na mestskom úrade, striptízový bar pre vojakov z mierových síl a mafiánsky bos, ktorý je zároveň vysokým policajným dôstojníkom? To všetko zistíte v Bosne.

Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!

Slovenské kiná posledný týždeň napĺňa film Jonáša Karáska Kandidát. Za prvé štyri premietacie dni ho videlo 13 675 divákov, čo sme tu už dávno nezažili. Jedno je už teraz isté: tvorcovia ukázali, ako sa v súčasnosti robí filmové promo.

Tankovanie pohonných látok do auta by malo byť tou najjednoduchšou záležitosťou. Ale nie je, niektoré autá majú otvor naľavo, iné napravo. Najhoršia nočná mora šoférov však je, že natankujú do dieselového motora benzín.

Keď sa povie Brazília, znie to vo futbale ako božstvo, bájne mystérium, ako zhmotnenie imaginácie o kráse. Brazília – to je šiesty zmysel pre futbal, to je jogo bonito, nádherná hra, ktorá našla v krajine pod Kristovou sochou zasľúbenú zem.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Mojich slovenských priateľov vždy poteší, keď môžu pozorovať Čechov so zhovievavosťou šikovnejšieho a rýchlejšieho brata. Takže: Povinné zverejňovanie zmlúv, ktoré na Slovensku platí už štvrtý rok, sa v Česku tento týždeň opäť odložilo. Krásna ukážka toho, ako obe krajiny fungujú.