Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Druhá polovica októbra, to je ich čas. Práve vtedy sa oberajú, aby nám ich mazľavá, drevitá chuť spríjemňovala všetky ďalšie jesenné a zimné mesiace. Gaštany v týchto dňoch majú dokonca v niektorých krajinách dvojtýždenný sviatok.

Jednou z najhorších tragédií druhej svetovej vojny bolo zničenie Varšavy po vypuknutí varšavského povstania v roku 1944. Mala byť zničená na popol, ako Kartágo. Ešte v roku 1944 tam žilo 900-tisíc ľudí. Po porážke povstania žilo v ruinách Varšavy už len okolo tisíc ľudí. Prinášame text poľského historika, ktorý opisuje jednu z osudových častí tejto masakry, masové vraždenie v mestskej časti na Woli.

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Máme za sebou ďalšie kľúčové zasadanie rady guvernérov ECB. Trhy sa nadchli, Nemci zatínajú zuby. Pritom sa vlastne nič nové neschválilo.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.

Poslanec OľaNO Jozef Viskupič prišiel s návrhom zákona, na základe ktorého by rádiá mali povinosť v prvom roku vysielať 10, v druhom 20 a v ďalších 30 percent slovenskej hudby. Hovorí, že hoci kvóty nenávidí, na liečenie slovenského hudobného priemyslu ich treba použiť.