Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.

Peter Lipa sa považuje predovšetkým za speváka, preto musí stále koordinovať termíny hudobníkov, mať program, perspektívu, nové pesničky, lebo mať nový účes už podľa neho nie je taká atrakcia. Dlhé roky robí rozhlasovú reláciu o džeze, moderuje a režíruje Bratislavské jazzové dni.

Druhá polovica októbra, to je ich čas. Práve vtedy sa oberajú, aby nám ich mazľavá, drevitá chuť spríjemňovala všetky ďalšie jesenné a zimné mesiace. Gaštany v týchto dňoch majú dokonca v niektorých krajinách dvojtýždenný sviatok.

Spolu s chladným počasím sa v prvú októbrovú nedeľu do Bratislavy vrátili aj ambiciózni nórski mladíci Leprous. Tí patria, aj vďaka minuloročnému albumu Bilateral, k tomu najlepšiemu, čo sa v súčasnosti dá vidieť a zažiť na poli tvrdej gitarovej hudby.

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Poučila som sa a tentoraz som sa obliekla do neforemných nohavíc, ktoré sa zaväzujú na šnúrku a voľného svetra. Keď som sem včera nabehla v šatôčkach s legínami, spôsobovalo to rozruch na ich tvárach a automaticky odo mňa bočili pohľadmi. Prichádzala som za tmy, v daždi, s mokrými vrecoidnými nohavicami a vnútri sa ozýval príšerný krik. Asi ako keď sa naraz háda 50 ľudí a všetci po sebe kričia a fackajú sa. Keď som však vošla dnu, vo svetle prenikavých neóniek som uvidela, že ich tváre sa vlastne usmievajú.

Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.

Zrejme jednou z najčastejších diskusií na tému Kuba je otázka, či možno na tunajšiu realitu aplikovať termín „socialistická“. Pre tých z nás, čo sme boli vychovaní knihami marxizmu, manuálmi vedeckého komunizmu a zväzkami Leninových spisov, je dosť tažké spájať kubánsky model s tým, čo sa v tých knihách píše. Keď sa ma na to niekto spýta, zvyknem odpovedať, že žijeme v štátnom kapitalizme, alebo, ak sa to tak dá vôbec nazvať, v straníckom feudalizme, pod nadvládou rodinného klanu.

Tím českých a belgických entomológov sa preslávil takmer zo dňa na deň. S novým objavom sa im dokonca podarilo preraziť do časopisu Science, čo je niečo podobné, ako keby športovec vyhral olympiádu.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.