O dva týždne budeme poznať výsledok ďalšieho slovenského referenda. Vlastne, s najväčšou pravdepodobnosťou ho poznáme už dnes. Účasť voličov nedosiahne, tak ako v predchádzajúcich hlasovaniach s výnimkou jedného, nutných 50 percent. Smutná tradícia.

Hovorí sa, že človek sa odriekaného chleba najviac naje. Asi na tom niečo bude, lebo ja som si dlho myslela, že chlieb piecť doma nikdy nebudem – asi tak ako nikdy nebudem prať stojac po členky v studenej potočnej vode.

Neďaleko Ground Zero, miesta, na ktorom stáli do 11. 9. Dvojičky, na mieste domu, do ktorého dokonca vletela časť jedného z osudných lietadiel, si naši moslimskí spoluobčania chcú postaviť mešitu a kultúrne centrum. V krajine máme náboženskú slobodu, takže by to, teoreticky, nemal byť problém. Je. Newyorský a čiastočne až celoamerický. Až 70 percent Američanov a 63 percent Newyorčanov si myslí, že je to nepatričná, nevkusná či priam nesprávna myšlienka. Debatuje sa, demonštruje sa a vášne sa stupňujú.

„Slová, slová, slová,“ také je vládou schválené programové vyhlásenie, minimálne v oblasti zdravotníctva. Ekonomická kríza je najviac používané slovo za posledné dva roky, lenže kríza zdravotníctva sa spomína už dvadsať rokov (predtým, za komunistov, sa žiadna kríza okrem krízy zahnívajúceho imperializmu spomínať nesmela). Rastúci deficit financií v zdravotníctve je pritom iba viditeľným vrcholom ľadovca problémov. Trvale totiž zaostávame aj v kvalite, aj v jej dostupnosti.

Organizátori tohtoročných majstrovstiev sveta v hokeji rátajú až s 300-tisíc návštevníkmi. No sledovať nebudú len výkony hokejistov. Dôležité bude aj to, ako sa svetu predstaví celá krajina. Ako sa dá úspešne zvýšiť renomé Slovenska v zahraničí?

Skoro vždy, keď Izraelčania sledujú ekonomické spravodajstvo o rastúcich cenách ropy a o ďalšej revolúcii v arabskom svete, ktorá nimi môže ešte viac zamávať, spomenú si na premiérku Goldu Meirovú. Cynická dáma sa preslávila vetou, že Mojžišovi trvala cesta z Egypta do zasľúbenej zeme preto až 40 rokov, lebo hľadal jedinú krajinu v celom regióne, čo nemá ropu. A našiel Izrael.

Na začiatku rovno poviem, že nie som, pokiaľ ide o rádioaktivitu, celkom objektívny. Mojim rodičom a prarodičom sa totiž podarilo v polovici sedemdesiatych rokov postaviť rodinný dom v jednej z najkrajších štvrtí Prahy, v Klánoviciach, priamo uprostred najväčšieho lesa, aký v Prahe nájdete. Ako to tak v živote býva, nikdy nevyjde všetko dokonale. Mojim rodičom a prarodičom sa ten dom veľmi nevydaril. Nielenže je to taký socialistický rodinný paneláčik s brizolitovou omietkou (ktorá však drží aj po takmer štyridsiatich rokoch skoro nedotknutá), ale najmä svieti, presnejšie povedané, žiari.