O bulharskej kinematografii sa toho veľa nevie ani v našich takisto postkomunistických končinách. Neviem, či je za tým naša nevzdelanosť a nezáujem, alebo je za tým nevýraznosť bulharských filmov. Nech už je to tak či onak, výraznú komédiu Mission London sa oplatí vidieť. V Bulharsku to bol kasový trhák, kasovejší ako Avatar.

Peniaze prišli v bielej obálke, priniesla ich až ku dverám alternatívna, lepšie povedané nelegálna doručovacia služba. Sprevádzal ju list od strýka, ktorý pred tridsiatimi rokmi odišiel do New Jersey a už sa nikdy nevrátil. „Urobte si pekné Vianoce,“ bolo napísané v liste, na konci ktorého stálo krátke „bye“. Pani zavrela dvere, stále neveriac tomu, že príbuzný z emigrácie jej na konci roku poslal spásnych 50 dolárov. Nahlas zakričala na syna a nevestu a v hlave jej rástla veľká otázka: „Čo si za ne kúpim?“

Keď sa pol hodinu pred oficiálnym vyhlásením snažil stály tajomník Švédskej akadémie Peter Englund pani Alice Munro oznámiť, že získala Nobelovu cenu za literatúru, dovolal sa len na odkazovač. Spisovateľka pokojne spala.

Páni v Londýne v roku 1882 ani netušili, ako ovplyvnia život jednému chlapcovi koncom 20. storočia na Slovensku – v severnej časti mesta bol založený futbalový klub Tottenham Hotspur.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

Onedlho si pripomenieme 130. výročie jedného zo zlomových okamihov modernej doby: medzi New Yorkom a Bostonom prebehol prvý diaľkový telefonát.

Vo svojich sedemnástich vyhrala islandskú študentskú Superstar, napísala hit Slow pre Kylie Minogue, spievala titulnú pieseň pre druhý deň Pána Prsteňov a v menej komerčných hitparádach uspela roztomilou piesňou Jungle Drum.

Čerstvá europoslankyňa za NOVA Jana Žitňanská hovorí, že na jej práci je najfrustrujúcejšie počuť od úradníkov vetu: pani poslankyňa, nedá sa. A najpríjemnejšie sú stretnutia s inšpiratívnymi ľuďmi, pri ktorých zistí, že sa to dá.

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).

Nájdeme ich skoro v každom lepšom kompóte, to znamená najmä v tom od mamy či starej mamy. Nesmú chýbať vo varenom víne či v punči. Podobajú sa na malé klinčeky na čalúnenie a rovnako sa u nás aj volajú.